Ekonomické mýty na slovenských školách

INESS koncom minulého roku organizoval pre študentov stredných škôl esejistickú súťaž na tému: Aká je cena štátu a kto ju platí? Úlohou bolo zamyslieť sa nad tým, či príspevky ich rodičov na chod štátu zodpovedajú protihodnote, ktorú od štátu dostávajú. Rovnako tiež mali identifikovať výdavky štátu či obce, ktoré považujú za rozumne vynaložené a naopak, opísať tie, ktoré považujú za zbytočné alebo v ktorých vidia zvýšenú mieru plytvania.

Lepšie eseje boli napísané pútavým jazykom so zaujímavou nosnou myšlienkou, čo bolo aj zámerom súťaže. Desiatky esejí však odhalili ekonomické mýty pretrvávajúce v mysliach mladých ľudí, ktoré by sa u mladšej generácie rozhodne nemali vyskytovať. Sú totiž v rozpore so základmi ekonómie a ich nepravdivosť sa dá dokázať aj jednoduchou logickou úvahou. Mýty sa pritom v jednotlivých esejách vyskytovali opakovane, pokojne by sme ich teda mohli nazvať slovenskou ekonomickou mytológiou. Ktoré patrili k najčastejším?

Novodobé slovenské mýty

1. Pracujeme pre štát, a ten by nám mal na oplátku zabezpečiť dôstojne živobytie. My ho živíme, on sa o nás stará. Mal by sa teda postarať o vyššie dôchodky, nižšie ceny v obchodoch, podporiť cestovných ruch a stimulovať investorov, aby bola na Slovensku nižšia nezamestnanosť. Niektorí nerozlišujú verejný a súkromný sektor, a tak vysoké platy štátnych nominantov považujú za rovnako nemorálne ako vysoké platy manažérov úspešných súkromných podnikov.

2. Nízke mzdy treba zvýšiť prídavkami a vyššou minimálnou mzdou. Žiť z minimálnej mzdy skutočne nie je ľahké. Zasahovanie štátu do dohody o príjme medzi zamestnancom a zamestnávateľom však skôr ako k vyšším mzdám povedie k uzavretiu fabriky. Produktivita práce sa nedá zvýšiť zákonom, ale len postupným zvyšovaním kapitálovej vybavenosti firiem. Spojitosť medzi nízkymi mzdami a nízkou produktivitou práce či vysokými odvodmi však ostáva v slovenskej mytológii neobjavená.

3. Problémovým sektorom (najmä školstvo a zdravotníctvo) pomôže hlavne navýšenie zdrojov. Riešenie často preferované aj politikmi. Na prvý pohľad logické, keďže často počúvame správy o tom, že nie sú peniaze na nové učebnice, platy učiteľov, lekárov, nové technické vybavenie, či rekonštrukciu budov. O čom však už počuť menej je, že výdavky zdravotných poisťovní na zdravotnú starostlivosť aj rozpočet ministerstva školstva vzrástli od roku 2006 o vyše 80%. Zlepšila sa však zodpovedajúco aj kvalita týchto služieb?

Navyšovať verejné zdroje problematických sektorov nemá význam, kým sa nevysporiadame s vysokou mierou plytvania. Problémom teda nie sú nízke výdavky, ale nehospodárne využívanie zdrojov, ktoré už v systéme sú. To vyplýva zo zle nastavených motivácií, a jedná sa teda o viac legislatívny ako finančný problém.

4. Odobratím sociálnych dávok Rómom a znížením platov poslancov ušetríme potrebné prostriedky. Neušetríme. Poslanci vrátane paušálnych náhrad, poslaneckých kancelárií a rôznych príplatkov stoja štát ročne okolo 13 miliónov eur. Objem prostriedkov vyplatených na prídavky na štyri a viac detí dosiahol v roku 2011 30 miliónov eur (celkový objem prostriedkov na prídavky na deti tvorí vyše 300 miliónov eur). Dávku v hmotnej núdzi poberajú väčšinou jednotlivci a len 3% poberateľov tvoria páry s viac ako štyrmi deťmi.

Rómsky problém je v súčasnosti zrejme najväčší sociálny problém na Slovensku. Je to však najmä problém sociálny, a menej fiškálny, z hľadiska stability verejných financií určite nie kritický. Aj keď šetriť a zefektívňovať verejné výdavky treba nepochybne aj v oblasti sociálnych dávok a platov verejných funkcionárov, netreba si robiť ilúzie, že okresanie platov poslancov alebo prídavkov mnohodetných rodín vyrieši problém s verejnými financiami.

Ak by napríklad poslanci pracovali celý rok zadarmo a úplne by sme zastavili vyplácanie prídavkov na deti v rómskych osadách, ušetrili by sme do 50 miliónov eur ročne. Predstavuje to však len zlomok deficitu verejných financií, ktorý v minulom roku dosiahol vyše 3,6 miliardy eur.

5. Dávky by mali dostávať tí, čo na nich z daní prispievajú. Jedná sa o základné nepochopenie princípu solidarity. Ak už štát vypláca sociálne dávky, mal by ich vyplácať adresne a teda práve ľuďom, ktorí sa z objektívnych dôvodov ocitli v ťažkej životnej situácii a nemajú cestu k vlastnému príjmu. Sociálny systém by mal byť adresný a solidárny, štát by mal vyplácať len základné dávky na základe prísnych kritérií – nie vyše 100 rôznych dávok, z ktorých sa niektoré dnes poskytujú plošne.

Čo by štát však rozhodne nemal robiť je poskytovať dávky občanom, ktorým ich predtým vezme na daniach. Jedná sa totiž o zbytočný transfer, ktorý navyše občan dostane naspäť v menšom objeme, keďže štát musí zabezpečiť administratívny proces a zaplatiť úradníka vyplácajúceho dávku. Pracujúci občania nepotrebujú sociálne dávky, ale najmä možnosť ponechať si väčšiu časť svojho príjmu, čo zabezpečí len zníženie daňovo-odvodového zaťaženia.

6. Vysokú nezamestnanosť vyriešia investície do školstva a vzdelávania. Nevyriešia. Ako sme už spomenuli vyššie, rozpočet ministerstva školstva neustále rastie bez citeľného zlepšenia kvality študijného procesu. Počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí na Slovensku sa podľa Štatistického úradu medzi rokmi 2001-2011 takmer zdvojnásobil (z 280 tisíc na takmer 500 tisíc). Zároveň však stúpa podiel ľudí s vysokoškolským vzdelaním na celkovej nezamestnanosti – v rovnakom období vzrástol z 2,6% na 7,9%.

Vzhľadom k vysokému tempu rastu vysokoškolských absolventov, z ktorých mnohí majú tituly z odborov a fakúlt pochybnej kvality, sa tak aj na Slovensku dostávame do stavu, keď príjem ani zamestnanie človeku nemusí zabezpečiť len titul pred jeho menom. Samoúčelný nárast výdavkov do školstva bez jasnej koncepcie zlepšenia vzdelávacieho procesu nezamestnanosť na Slovensku určite nezníži, ale len zhorší neefektívne vynakladanie výdavkov vo verejnej správe.

V ekonómii platia určité princípy. Ignorovanie týchto princípov má za následok chybné vnímanie reality, a v prípade nevhodných politických zásahov aj devastačné následky pre ekonomiku. Stojí preto za zamyslenie, či by na ekonómiu nemal byť kladený vyšší dôraz v toľko spomínanej modernizácii učebných osnov a postupov.