Rodinné striebro

Grécko ohlásilo privatizáciu národných železníc. Privatizácia sa zo strany jej odporcov zvykne interpretovať ako prehra pre krajinu a jej občanov, keďže k nej vlády často pristupujú ako k poslednej možnosti riešenia problémov verejného sektora. Stratové štátne podniky však nepredstavujú rodinné striebro nás všetkých, ale dojnú kravu pre vyvolených. Každý má podiel len na zaplatení účtu, ale benefity nesú len niektorí. V prípade Grécka tvoril celkový dlh železníc koncom roka 2011 vyše 10 miliárd eur. Rozhodne nie drobné pre krajinu, ktorej celkové HDP dosahuje výšku okolo 200 miliárd eur.

Odpor voči privatizácii je väčšinou neopodstatnený. Sprivatizované podniky nám nikam neutečú. Súkromný investor nevytrhne koľajnice a nezoberie si ich domov. Privatizácia je skôr časťou cesty k ozdraveniu verejných financií aj súkromného sektora. Ako príklad nám môže poslúžiť Kanada. Kanada v rámci svojej konsolidácie verejných financií koncom 80-tych rokov a začiatkom rokov 90-tych sprivatizovala dva tucty veľkých štátnych podnikov vrátane národnej leteckej spoločnosti Air Canada, ropnej spoločnosti Petro Canada, a Kanadských národných železníc.

Slovami CEO Kanadských železníc z privatizácie profitujú všetci Kanaďania. Pred privatizáciou totiž boli Kanadské železnice stratové a dotované z daní. Dnes naopak plnia štátnu kasu každoročne miliardou dolárov na daniach a od privatizácie investovali do zlepšenia železničnej infraštruktúry 30 miliárd dolárov z vlastných zdrojov. Kanada za 20 rokov nielen znížila svoj verejný dlh v pomere k HDP na polovicu, pravidelne sa tiež umiestňuje na špičke rebríčkov hodnotiacich kvalitu života. Nezamestnanosť sa pohybuje okolo úrovne 7,5% a krajina zatiaľ zvláda krízové roky bez väčších problémov.

Štátne železnice zatiaľ máme aj na Slovensku. Privatizácia štátnej nákladnej železničnej spoločnosti Cargo sa nakoniec v predkrízových rokoch neuskutočnila a z Carga sa tak medzičasom stal stratový podnik. So stratou 24,2 mil. eur hospodáril aj v minulom roku. Podľa vyjadrenia Carga bola strata plánovaná. Daňovým poplatníkom sa určite uľavilo. S pravidelnou stratou hospodári aj štátna Železničná spoločnosť Slovensko špecializujúca sa na osobnú dopravu.

Privatizácia Carga pritom bola na stole ešte v roku 2006. Dohodnutý predaj za 520 miliónov eur sa však nakoniec z politickych dôvodov neuskutočnil. Bolo tesne pred voľbami a nastupujúca Ficova vláda si predaj štátneho majetku neželala. Rodinné striebro sme pred zahraničnými kapitalistami ubránili. Namiesto štátneho zisku 520 miliónov eur sme tak v rokoch 2008 a 2009 z daní Cargu, ktoré sa medzičasom ocitlo v problémoch, poskytli pôžičku vo výške 166 miliónov eur. Pôžičku, ktorú dnes nevie splatiť. Hodnota firmy sa prepadla o stovky miliónov a jej predaj by dnes nestačil ani na uhradenie súčasných záväzkov (ktoré má najmä voči štátu).

Treba dodať, že podmienkou úspešnej privatizácie je jej transparentnosť. Súkromný vlastník kupujúci firmu ako investíciu je však výhrou nielen pre podnik a jeho zákazníkov, ale aj pre celú krajinu. Na činnosť dotovaných štátnych podnikov poskytujúcich nekvalitné služby sa totiž všetci skladáme z daní. Ziskové podniky naopak prostredníctvom daní plnia štátnu kasu samé. Aj to je jeden z prínosov, keď  firmu začnú riadiť schopní manažéri, a nie neschopní politickí nominanti.