Zaplať mi môj elektromobil!

Slovensko má svoj návrh Stratégie rozvoja elektromobility.

Ako je v podobných prípadoch zvykom, výrobcovia a majitelia elektromobilov sa môžu tešiť na dotácie, vouchre, úľavy, zľavy a výnimky. Kto má záujem o detaily, od str.54).

Európsky (a americký) boj proti oxidu uhličitému sa dá kritizovať z dvoch pozícii. Prvá je kritika samotného cieľa. Ale do búrlivých morí (ne)existencie človekom spôsobeného globálneho otepľovania v tomto komentári radšej nevyplávam. Druhou pozíciou je kritika cesty, ktorou chceme vytýčený cieľ (v tomto prípade zníženie emisií CO2) dosiahnuť.

Merať emisie je strašne náročné. Nie je problém zmerať CO2 lietajúce von z výfuku či komína. No zmapovať celú uhlíkovú stopu od bane až po smetisko konkrétneho výrobku a zároveň činnosti s ním vykonávanej je prakticky nemožné. Prakticky každá ľudská aj ekonomická činnosť vytvára oxid uhličitý, od dýchania až po jazdu na kolotoči. Tým pádom sme nútený každej jednej činnosti priradiť hodnotenie „dobré“ alebo „zlé“ úplne arbitrárne. Potom prídeme ku takým absurditám, ako sú emisné povolenky pre kulturistov, alebo – podpora elektromobilov.

Vezmime si nasledovnú, viac ako reálnu situáciu. Stavebný robotník Adam z Medzilaboriec od roku 1987 jazdí do práce na svojej Škode 105MB, ktorá vytvára kvalitnejšiu dymovú clonu ako ruský torpédoborec. Deti má vyštudované, hypotéku splatenú a firma mu konečne trocha zvýšila plat. Tak sa rozhodne vymeniť embéčku za nové auto, povedzme rumunskej či francúzskej výroby. Jeho produkcia emisií sa napriek kúpe konvenčného auta rapídne znížila.

A teraz alternatívny scenár – Adam si nové auto nekúpil, pretože on a jeho zamestnávateľ museli zaplatiť vyššie dane. Tie dane pôjdu na dotáciu elektromobilu, ktorý sa rozhodol kúpiť bratislavský manažér Cyril. Cyril má rád svoje 12-válcové SUV a nemieni sa ho vzdať, potrebuje darček na dcérine 18. narodeniny. A keďže chcú ukázať, že im na planéte záleží, dohodli sa na elektromobile. Žiadne emisie sa neznížili, v rodine len pribudlo ďalšie auto.

Odkedy je na svete Tesla S, elektromobily už nie sú škaredé. Ale ešte stále sú neekonomické – preto ich dobrovoľne nikto u nás nechce. Štátna podpora elektromobilov neguje sociálnu prerozdeľovaciu rolu štátu (kupuje si ich prakticky výhradne vyššia vrstva, ktorej sa na to skladajú ostatní). A ako som naznačil v príklade vyššie – nevieme povedať, či ich podpora znižuje CO2.

Dotácie totiž znamenajú presun obmedzených zdrojov z jedného použitia na druhé a keďže to alternatívne použitie nepoznáme, nevieme povedať, ktoré vyprodukuje menej CO2. Pre Slovensko by z pohľadu produkcie CO2 bolo možno lepšie, keby občania miesto nákupu pár drahých elektromobilov investovali do obnovy prestarnutého konvenčného vozového parku, zateplili domy, kúpili úspornejšie chladničky, alebo zrenovovali kotolne.

Aká by mala správna vládna taktika z pohľadu občana? Čakať kým sa dá. Naskočiť do vlaku v poslednej možnej chvíli, keď budú ceny technológií nižšie, ideálne také, že nebude treba nič dotovať. Potom sa nám bruselské ciele podarí dosiahnuť s nižšími nákladmi. Kto si pred piatimi rokmi kupoval plazmovú TV, vie aký je to divný pocit pozerať sa na ne v obchodoch dnes. Nie je to nefér, práve naopak. Nefér je bruselské predpisovanie rovnakých riešení všetkým krajinám, bez ohľadu na ich odlišnú reálnu situáciu.

SME, 23.10.2013