Budú športovci kupovať emisné povolenky?

Okrem neúnavného boja s finančnými špekulantmi, ktorí neustále kujú úklady proti eurozóne, Brusel nezabúda ani na boj proti uhlíku vo vzduchu. 

Konštrukt trhu s emisnými povolenkami sa definitívne začína podobať na prepadák. Elektrické autá sú napriek miliardovým dotáciám na cestách stále raritou. Zahraničné letecké spoločnosti Európe pohrozili, takže Komisia radšej upratala plán na uhlíkovú daň pre lietadlá aspoň na čas do zásuvky.

Asi najväčšou ranou pre bruselských klimatických bojovníkov je fakt, že ako jediné plnia Kjótsky protokol USA, ktoré ho ani nepodpísali. A nepodarilo sa im to vďaka reguláciám, ale vďaka plynovej revolúcii. Európske autá tak ostávajú pod paľbou. Hoci v súkromí si Komisári nevedia odpustiť výkon (a emisie) poctivého desaťvalca, autá pre bežných smrteľníkov by mali byť podstatne úspornejšie.

Cieľ Bruselu je zraziť priemerné automobilové emisie v EÚ do roku 2015 na 130g/km a do roku 2020 na 95g/km. Tento cieľ si samozrejme vyžiada obrovské náklady. Podľa najnovšej štúdie univerzity v Aachene toto opatrenie zdraží autá o 3600 eur, keďže momentálne sa priemer pohybuje nad 130g/km.

Predraženie nových áut pravdepodobne povedie k šetreniu na výbave. Prípadne ľudia rovno ostanú pri svojich starších strojoch s vyššími emisiami a už teraz si dovolím odhadnúť, že na to Komisia zareaguje ešte vyššími emisnými daňami na staré automobily.

No autá sú v Európe zodpovedné len za 12% emisií oxidu uhličitého. Ak chce Komisia svoj boj proti uhlíku viesť úspešne, musí byť oveľa inovatívnejšia. Zaujímavým cieľom môžu byť napríklad posilňovne, či športové potreby.

Dôvod je jednoduchý. Dospelý človek v pokojnom stave (napríklad pri sedení za počítačom – no nesmie pritom písať o bruselských reguláciách!) vydychuje asi pol litra vzduchu v každom výdychu. Nasýtenie krvi kyslíkom dosahuje asi 3 ml O2/kg/min. Maximum sa pre dospelého človeka pohybuje okolo 40 ml, pre vytrvalostného športovca sa môže blížiť až úrovni 80 ml. Reálne sa pri záťaži (športe) dosahuje okolo 2/3 tohto nasýtenia.

Ak si to premeníme na uhlíkové drobné, človek v pokoji produkuje asi 60-70 g dodatočného CO2 (nad rámec pôvodne obsiahnutého vo vzduchu). Pri nenáročnej fyzickej aktivite (napríklad bicyklovanie do práce) stúpa produkcia 4-5 násobne (pozn.: predchádzajúci link uvádza oveľa vyššie množstvá, chýba však detailný prepočet, preto vychádzame z tohto druhého výpočtu). Pri plnej záťaži u bežných ľudí stúpa až 10 násobne. Hodina záťaže tak znamená 0,5 kg oxidu uhličitého pre našu planétu.

V prípade, že takýto nezodpovedný jedinec zaťažuje našu planétu trikrát týždenne, za rok vyprodukuje 75 kilogramov dodatočného oxidu uhličitého. Podľa štatistík z pol miliardy obyvateľov EÚ sa 40% venuje športu aspoň raz týždenne a 9% dokonca päť a viac krát týždenne. Ak si urobíme hrubú aproximáciu, dá nám to 350 miliónov odšportovaných hodín týždenne. To nám dáva 9 100 000 ton oxidu uhličitého ročne! Pri celoeurópskej produkcii okolo 4 miliardy ton CO2 je to pomerne malé množstvo, ale prečo by práve športovci nemali niesť svoj podiel? Riešení sa ponúka celý kopec – povinný nákup emisných povoleniek pri zakúpení permanentky do fitness centra, karbónová daň na každý kilogram činky, alebo zaplombovaný tachometer na každý bicykel, ktorý by sám odosielal údaje o prejdených kilometroch do Bruselu, ktorý by následne poslal šek s príslušnou čiastkou.

Závery myslíme samozrejme humorne. No pri nápadoch z Bruselu nás smiech prešiel už neraz.