Pozor na nebezpečné agregáty

Ak sa akoukoľvek intervenciou pokúsime zvýšiť mzdy nad trhovú úroveň, povedie to len k jednému dôsledku – zániku pracovných miest a krachu zamestnávateľov.
 

Jedným z obľúbených argumentov kritikov údajne nespravodlivo nízkych miezd je rastúca produktivita zamestnancov a tomu nezodpovedajúca odmena.

Poukazujú na to, ako v poslednej dekáde rástla produktivita rýchlejšie ako mzdy zamestnancov. V tejto medzere medzi rastom produktivity a rastom miezd vidia priestor pre tlak na zvyšovanie miezd, či už tlakom odborov, štrajkovaním, alebo zvyšovaním minimálnej mzdy.

Tento spôsob uvažovania trpí viacerými nedostatkami. Štatistiky často vznikajú na základe rôznych metodológií a data setov. Častým problémom napríklad amerických štatistík je fakt, že nezarátavajú platy všetkých zamestnancov, ale len tých vo výrobe; taktiež ignorujú príjmy živnostníkov (ale ich produktivitu berú do úvahy).

Pri prepočtoch reálnych rastov sa používajú rôzne výpočty na zohľadnenie inflácie pri mzdách a iné pri produktivite. Ak zoberieme do úvahy tieto faktory, medzera sa zo štatistík často vytratí. Ide však o technickú debatu a nakoniec sa to skončí vždy na tom, že koľko názorov, toľko štatistík.

Príklad z Afriky

Pre potreby tohto článku predpokladajme, že kritici majú pravdu a skutočne existuje určitá medzera medzi rastom produktivity a miezd zamestnancov.

Čo však z toho vyplýva pre verejnú politiku a odborárov volajúcich po zvyšovaní miezd? Ani zďaleka to, čo si predstavujú. Nie je totiž možné na základe agregátnych štatistík za celé hospodárstvo robiť intervencie ovplyvňujúce tisíce jednotlivých firiem a státisíce konkrétnych zamestnancov.

Aby sme pochopili prečo, spravme si krátky myšlienkový experiment. Predstavme si chudobnú malú krajinu niekde v Afrike, kde ľudia poberajú nízke mzdy. Následne do tejto krajiny vstúpi niekoľko zahraničných investorov a otvoria tam najmodernejšie fabriky s rozsiahlou kapitálovou výbavou.

Aby získali nových zamestnancov, ponúknu ľudom o niečo viac, ako mali v predchádzajúcich zamestnaniach. Zamestnávajú však len časť ľudí celej krajiny a celková priemerná mzda sa výrazne nezvýši. Čo sa však zvýši, je produktivita práce v krajine. Zároveň poklesne aj ukazovateľ podielu miezd na HDP – a to aj napriek tomu, že sa časť ľudí má lepšie, ako by sa mali, keby investori do tejto krajiny neprišli.

Ako je to na Slovensku

Nemusíme však ostať pri vymyslenom príklade. Pozrime sa na Slovensko. Medzi rokmi 2014 a 2015 tu vzrástla pridaná hodnota priemyslu o približne 1,3 miliardy eur. V rovnakom čase vzrástol počet zamestnancov v priemysle o niečo vyše 7700.

Produktivita týchto nových zamestnancov tak medziročne dosiahla takmer 170 000 eur na jedného zamestnanca (za predpokladu, že produktivita pôvodných zamestnancov ostala rovnaká). Pričom na výplatnej páske uvidel priemerný zamestnanec za rok len niečo cez 17 000 eur (v skutočnosti uvidel v peňaženke len asi polovicu, keďže musí platiť dane a odvody).

Dodatočný zamestnanec priemyslu z roku 2015 tak mal hraničnú produktivitu desaťkrát vyššiu ako jeho plat (jeho náklady práce.

Vráťme sa k nášmu africkému experimentu. Miestni odborári následne po objavení medzery medzi produktivitou a mzdou za prácu začnú volať po zvyšovaní miezd, štrajkoch a raste minimálnej mzdy. Problém však je, že sa zvýšila priemerná produktivita v celej krajine, nie hraničná produktivita každého zamestnanca v hospodárstve (!).

Priemerná hĺbka je zradná

Množstvo zamestnancov mimo fabrík ostalo rovnako produktívnych ako predtým. Ak sa tak akoukoľvek intervenciou pokúsime zvýšiť ich mzdy nad trhovú úroveň, povedie to len k jednému dôsledku – zániku pracovných miest a krachu zamestnávateľov. Robiť verejnú politiku na základe agregátov je veľmi nebezpečné.

Pri súkromných rozhodnutiach akosi chápeme nebezpečenstvo plynúce z agregovaných údajov. Začal by niekto podnikať v hotelierstve len na základe toho, že v priemere dosahuje toto odvetvie ziskovú maržu pred zdanením a odpismi vo výške 22 percent (v roku 2014)?

Nikto by sa taktiež pravdepodobne nešiel brodiť riekou, o ktorej vie len to, že je v priemere hlboká jeden meter. Uprostred totiž môže čakať niekoľkometrové prekvapenie. Rovnako nebezpečné je aj zasahovanie do fungovania hospodárstva len preto, že nejaké agregované štatistiky ukazujú možnú medzeru.

SME Komentáre, 9. december 2016