Oddlženie je už normálka

Poďme spolu rekapitulovať. Oddlženie nemocníc za 9,64 mld. Sk v rokoch 2000-2002, z toho viac ako 6 mld. Sk tvorili zdroje z privatizácie Slovenských telekomunikácií.

Rok 2005 a oddlžovanie za 19,4 mld. Sk, ktoré sa realizovalo cez štátnu akciovku Veriteľ. V roku 2009 sa oddlženie realizovalo formou návratnej finančnej výpomoci za viac ako 100 miliónov eur, ktorá sa potichu stala nenávratnou. O dva roky na to vláda schválila 350 miliónov eur na ďalšie oddlženie. Reálne sa použilo zhruba 300 miliónov eur. Nastala vzácna chvíľa pokoja. No v septembri 2017 vláda schválila oddlženie nemocníc, na ktoré vyčlenila 585 miliónov eur. To sa skončilo v roku 2019 a prakticky okamžite sa začalo hovoriť o novom oddlžovaní za 575 miliónov eur, ktoré vláda schválila v roku 2020 a začína sa teraz, na jeseň 2021. Ak zarátame infláciu, tak celkové náklady oddlžovania za toto obdobie presiahli 3,1 miliardy eur v dnešných cenách. To je zhruba dvakrát toľko peňazí, ako išlo do všetkých nemocníc v roku 2020. Alebo ešte inak, ročná diera je zhruba 140 miliónov eur. Samozrejme, len tá účtovná – kapitálovú dieru (odsunuté investície) v nej neuvidíme.

Dokopy 22 rokov a 6 kôl oddlžovaní. Ak budeme rátať, že priemerné oddlžovanie trvá dva roky, tak za posledné dve dekády mala zadlžená nemocnica viac ako 50 % šancu, že v danej chvíli je k dispozícii nejaké oddlžovanie. Môžeme preto konštatovať, že oddlžovanie je pre nemocnice úplne normálny kalkulovateľný zdroj príjmov, podobne ako platby od zdravotných poisťovní.

To je jedna z príčin zadlžovania. Akú motiváciu udržiavať finančné zdravie má vedenie nemocnice, škrtať, šetriť a hnevať tým zamestnancov aj pacientov, ak vie, že naisto bude nejaké oddlženie? Žiadnu, práve naopak – čím väčšia diera, tým viac peňazí príde z oddlženia. Akékoľvek mäkké páky ako napríklad slávne „ozdravné plány“ z minulého oddlžovania sa ukázali neúčinné. Kto z vás si na ne ešte dnes spomenie? Dôvod je jednoduchý – vedenie každej štátnej nemocnice visí hlavne na politickom, nie ekonomickom špagáte. Kto mi neverí, ten nedával po posledných voľbách pozor.

Je potrebný krok pravou nohou – tvrdé rozpočtové obmedzenia. Ak podnik dosiahne platobnú neschopnosť, musí nasledovať nútená správa, audit, reštrukturalizácia dlhov na úrovni podniku a hľadanie investora. Zároveň je potrebný krok aj ľavou nohou – dokončenie transformácie nemocníc z príspevkových organizácií na obchodné spoločnosti. Mať podnik s niekoľko tisíc zamestnancami a stámiliónovými tržbami, ktorý účtovne funguje ako školská družina, je absurdné.

Tanec sa nekončí dvoma krokmi. Štátne nemocnice sú ekonomicky značne nesvojprávne, bez odobrenia Ministerstva nemôžu rozhodnúť ani o investícii do chirurgického stola. Transformáciou a odštátnením by získali rozhodovacie nástroje, ale aj dodatočnú zodpovednosť. Je mi úplne jasné, že bez vlastného kapitálu na investície by boli odsúdené postupne vykrvácať na smrť, aj keby dokázali vyrovnať svoju prevádzku. Preto súčasťou ich „odstrihnutia“ by mal byť aj štartovací kapitál. Napríklad z RRP.

Pokračujme. Súkromné siete nemocníc fungujú efektívne aj preto, lebo dosahujú sieťový efekt. Štát sa o to snaží už roky, no Úrad pre riadenie podriadených organizácií skončil fiaskom a myšlienka štátneho holdingu akosi vyšumela. Problémom je aj samotný počet štátnych nemocníc, časť z nich má vyslovene regionálny charakter a dávno mali byť v rukách samospráv/regiónov. Môžeme pokračovať mzdovým automatom, ktorý betónuje štruktúru nákladov v nemocniciach, či podivným rozdelením úloh a nákladov medzi nemocnice a univerzity, respektíve školstvo.

Všimli ste si, že som nespomenul Optimalizáciu siete nemocníc? Nie je potreba upínať všetky nádeje k tomu svätému grálu, ktorý pravdepodobne prinesie oveľa menej, ako sa od neho až mysticky očakáva. Zmeny sa dali, dajú a budú dať robiť aj bez toho. Len treba chcieť.

Zdravotnícke noviny 7.10.2021