Prídelové zdravotníctvo a Covid

Prišla jeseň a s ňou rastúce počty hospitalizovaných. Pri obzeraní sa okolo seba mám pocit, že téma pandémie sa zredukovala už len na otázku nemocníc. Zaočkovaní pandémiu na osobnej rovine už ignorujú – a nezaočkovaní tiež. Z (ne)zaočkovanosti sa stal tvrdý politický postoj a nepohne s ním už nič.

Očkovaných však trápi otázka nemocníc. Pretože vakcína neuchráni pred výmenou bedrového kĺbu, ani pred zapáleným slepým črevom. Nemocnice sú pritom len prvá úroveň problémov, pacienti s dlhým covidom budú v najbližších mesiacoch, ak nie rokoch, zapĺňať čakárne špecialistov, primárnu sféru, aj kúpele.

Toto však nie je špecifický problém Covidu, ten nám len poskytol nechcený poznávací zájazd do sveta budúcnosti. Je to problém kultúry nárokovateľnosti a obecnej pastviny v zdravotníctve. Platím 100 eur mesačne na odvodoch (teda ak vôbec, máme 3 000 000 poistencov štátu), mám teda nárok na všetko, všade a za akýchkoľvek okolností! Pekne mi to ilustrovala diskusia pod statusom jednej českej lekárky. Tá soptila nad pozitívnym pacientom, ktorý sa jej dotrepal do ambulancie, pretože chcel predpísať ešte jeden test, s dúfaním, že sa vyhne karanténe. Časť diskutujúcich sa na ňu oborila s tým, že má liečiť a to tak, ako si predstavuje pacient!

Stret s touto realitou sme zažívali aj pred covidom. Ľudia, čo si zavolajú záchranku, aby im pichla injekciu, alebo aby sa prednostne dostali k špecialistovi. Mamičky, utekajúce k pediatrom, lebo dieťa si nasypalo piesok do oka, alebo mu treba vybrať kliešťa. A bude to horšie. Starneme, máme viac chorôb a chceme riešiť čoraz detailnejšie neduhy. Naši starí otcovia išli do nemocnice len s infarktom, alebo umrieť. Inak lekárov odháňali palicami. Dnes nás zabolí rameno pri squashovom odpale a ideme s tým k štyrom špecialistom.

To je samozrejme v poriadku. Pokrok sa hýbe vpred a nie je dôvod nečakať lepšiu kvalitu a dostupnosť služieb. Problém však je, ak tieto očakávania narazia na systém zdravotníctva, ktorý je de facto prídelový. A na prídelovom lístku dokonca ani nie je napísané, že nárok na dve kilá múky a jeden chlieb, ale len jednoducho „potraviny“. Výsledkom je veľa prídelových lístkov, ale málo chlebov.

Reagovať sa dá dvoma spôsobmi paralelne. Jeden spôsob je rozširovanie ponuky. Tu je zjavný problém s obmedzeným počtom zdravotníkov. Obávam sa, že ani masívne navýšenie finančných zdrojov v zdravotníctve nevyčaruje dodatočnú zdravotnícku pracovnú silu. Priestor na zlepšenie je stále v posune a otváraní kompetencií (medzi lekárskymi špecializáciami, z lekára na sestru či farmaceuta, zo sestry na administratívneho pracovníka...). O tom však dobre vieme a pokrok sa deje len veľmi pomaly.

Preto bude nutné zamyslieť sa aj nad stranou dopytu. Ľudia budú musieť nad prístupom k zdravotným službám premýšľať viac spotrebiteľsky. To znamená jasnú definíciu bezplatných služieb (nárok), ale aj finančnú spoluúčasť pri tých zdravotných službách, ktoré sú nákladovo únosné a neznamenajú pre pacienta finančnú katastrofu. Spolupodieľanie sa na nákladoch liečby ovplyvní motivácie ľudí bez ohľadu na to, či sa jedná o nákazu covidom, alebo riskantnú jazdu na lyžiach. Potrebné bude aj otvorenie hry pre poistné produkty, ktoré budú vedieť kapitalizovať zlepšenie dlhodobého zdravia poistenca, napríklad vo forme viazanosti, či dlhodobých benefitov. To by ale znamenalo prekopať súčasný daňový systém poistného a prechod na formu nominálneho poistného.

Treťou cestou je už len extrémny paternalizmus, ktorého ukážku zažívame dnes. Bez ohľadu na to, či ste rizikový, zaočkovaný alebo nakazený, máte život obmedzený zložitým setom pravidiel, príkazov a zákazov. Dnes sú to rúška a zavreté fitká, ale v budúcnosti hrozí prísne regulovaný výber potravín, tabaková prohibícia, daňové výhody za odkrokované dni a pokuty za zvýšený cholesterol. Preto, aby sme aspoň udržiavali ilúziu totálnej dostupnosti zdravotných služieb.

Denník N, 29.11.2021