Rozhovor o Fonde obnovy

Začiatkom decembra 2020 poskytol analytik INESS Martin Vlachynský dlhší rozhovor o Fonde obnovy, kríze a celkovej ekonomickej situácií špecializovanému časopisu Logistika dnes. Prinášame ho v plnom znení:

Politici nás presviedčajú , že dôležitým nástrojom a zároveň povzbudením v tejto ťažkej situácii je zriadenie Fondu obnovy a odolnosti v Európskej únii. Čo vlastne podľa Vás sleduje Brusel s týmto podozrivo vyzerajúcim obrovským fiškálnym balíčkom? Pôjde v ňom o akúsi zrýchlenú centralizáciu EÚ?

MV: „Brusel“ nie je jeden človek, sú to stovky politikov a tisíce úradníkov a lobistov, každý má svoje predstavy ako by mali veci fungovať. Povedal by som, že sa stretli dva základné postoje. Po prvé, politici majú tendenciu na akúkoľvek ekonomickú krízu reagovať zvýšením verejných výdavkov. Po druhé, po odchode Veľkej Británie a chystanom odchode Angely Merkelovej sa v EÚ posilnili federalizačné tendencie. Prijatie balíka pomoci umožnilo preskočiť zdĺhavé spoločenské debaty na témy ako európske dane, európske dlhopisy, či väčší európsky rozpočet. Napríklad sa dlhé mesiace diskutovalo o tom, či po odchode Veľkej Británie navýšiť príspevky do rozpočtu o pár miliárd eur. No navýšenie rozpočtu o stovky miliárd kvôli balíčku sa udialo takmer z večera do rána.

Keď nám Brusel ťažkých 6 miliárd eur pridelí, v ktorých oblastiach a na čo by sme ich mali efektívne použiť, aby sme ich vedeli v budúcnosti čo najrýchlejšie splatiť?

MV: Nepoznám na túto otázku odpoveď. Tú odpoveď nepozná nikto. Áno, veľa ľudí má názor, ktorý väčšinou vychádza z ich presvedčenia o dôležitosti rôznych oblastí života. Takže budeme počuť zdravotníctvo, školstvo, digitalizácia... Ale investovať správne je veľké umenie. Investovať neznamená naliať peniaze. Veď do digitalizácie verejnej správy sme už dali viac ako miliardu eur a aký je výsledok tejto „investície“? Treba myslieť aj na to, že tieto peniaze budeme musieť raz zaplatiť na daniach. Budú teda chýbať inde. Ak teda niekto povie, že treba investovať napríklad do školstva, mal by zároveň povedať, z ktorej oblasti tie zdroje zobrať.

V jednom z Vašich článkov píšete, že s príchodom 750-miliardového plánu Next Generation EÚ nastal zlomový moment. EÚ začala vydávať vlastné dlhopisy, popri štátnom dlhu nám tu tak vzniká aj nadštátny dlh. Mohli by ste to bližšie komentovať?

MV:  Európsky rozpočet bol dlhé roky striktne vyrovnaný. Čo sa minulo, muselo sa aj vybrať, nemohol byť deficit. Za dlhy bol vždy zodpovedný ten, kto ich vytvoril, teda konkrétny členský štát. To sa začalo lámať počas krízy 2010, ale definitívne sa to zlomilo až teraz. Vznikne dlh EÚ, ktorý vytvoria (a minú) európski politici a úradníci, ale zodpovední za jeho splácanie budeme my všetci, daňovníci v členských štátoch. Vznikom dlhovej únie sa prehlbuje aj otázka opustenia EÚ. Napríklad čo sa stane, ak sa povedzme Taliansko o pár rokov rozhodne EÚ opustiť? Zoberie si so sebou „svoj“ podiel na EÚ dlhu, alebo sa prerozdelí medzi ostatných?

Riziká nabaľovania verejného dlhu odhaľujú aktuálne vládne návrhy rozpočtu a zmeny dlhovej brzdy. Verejná správa má podľa rozpočtu zaťať v ďalších troch rokoch 6- až 7-miliardové sekery a jej dlh má do roku 2023 vyskočiť z minuloročného o 27,3 miliardy eur na 72,8 miliardy eur, čo je vyše 13-tisíc eur na každého obyvateľa. Nehrozí nám kolaps udržateľnosti verejných financií?

MV: Stav verejných financií sa dramaticky zhoršil. Pritom zďaleka nie všetko môžeme pripísať na vrub „korone“. Korona nezaviedla 13. dôchodok, ani nepripravila katastrofálny rozpočet na konci roka 2019. Kolaps ale bude hroziť až vtedy, keď trhy stratia dôveru v naše dlhopisy. Vďaka mohutnému kvantitatívnemu uvoľňovaniu Európskej centrálnej banky to zatiaľ nehrozí. To však nemusí trvať večne, ak sa euro začne dostávať mimo kontrolu, aj ECB bude musieť šliapnuť na brzdu. A vtedy môže nastať veľký problém pre mnoho členských štátov.

Tohtoročný nárast dlhu je vzhľadom na koronakrízu a ekonomický pokles čiastočne zdôvodniteľný. To však neplatí pre nasledujúce tri roky, keď vláda očakáva každoročný reálny ekonomický rast 2,4 až 5,5 % a takmer 6-miliardovú dotáciu z EÚ. Aký scenáre v rozpočtovej politike SR očakávate po uplynutí štyroch-piatich troch rokov?

MV: Bohužiaľ, ani nová vláda nectí rozpočtovú disciplínu. V momente, keď píšem tieto odpovede, je na stole vládny návrh ústavného zákona o starobných dôchodkoch. Prišiel bez diskusie, ako prílepok k úplne nesúvisiacemu zákonu a prichádza so sekerou 750 miliónov eur. A to je len jeden príklad. Vyrovnaný rozpočet, ktorý nám tu vlády sľubujú už niekoľko rokov, je v absolútnom nedohľadne.

Adama Smith kedysi povedal, že ak vláda vie, že si môže požičiavať, nepovažuje šetrenie za svoju povinnosť. Expanzívna politika ECB umožnila kvantitatívnym uvoľňovaním členským štátom prístup k veľkému množstvu lacných peňazí. Veľmi nízko stlačené úroky tak pomáhajú vládam zadlžovať sa čoraz viac. Aký je Váš názor na túto problematiku?

MV: Menová politika ECB vytvorila dojem, že dlhy krajín vlastne nie sú žiaden problém. Aj extrémne zadlžené Taliansko, či Francúzsko si požičiavajú za minimálne úroky. Ale aj v ekonómii platí, že perpetuum mobile neexistuje. Ak je niekde plus, niekde inde musí byť rovnaké mínus. Vidíme to napríklad v nafukovaní cien aktív, ceny nehnuteľností nepadajú ani v čase aktuálnej krízy, nafúknuté sú aj ceny štátnych dlhopisov, či niektoré akciové trhy. Vznikajú pomýlené investície, ktoré môžu jedného dňa prasknúť. Predstava, že Taliansko, Grécko (a možno aj Slovensko) by dokázali svoje gigantické dlhy financovať za 3-4% úrok je nereálna.     

Slovensko po vstupe do EÚ už dlhé roky nerobí  žiadne zásadné a potrebné reformy. Naopak,  v niektorých oblastiach sa zrušili už urobené reformy, napr. likvidácia rovnej dane, zrušenie naviazania dôchodkového veku na strednú dĺžku života, oklieštenie 2. dôchodkového piliera. Mohli by ste to komentovať?

MV: Mnohí považujú slovo „reformy“ za vyprázdnené. Ale nie je to nič iné, ako prispôsobenie dnešnej reality voči (niekedy veľmi blízkej) budúcnosti. Už dnes vieme povedať, že pomer pracujúcich a dôchodcov sa v nasledujúcich dekádach dramaticky zmení. To bude mať dopad na sociálny systém a zdravotníctvo. Efektívnosť slovenského školstva bude mať dopad na trh práce. Nezvládnutá digitalizácia, či pomalé súdnictvo bude mať vplyv na príchod investorov a na vznik podnikateľských aktivít u nás doma. Hovorí sa, že sme nevyužili zlaté časy. To je pravda, no skôr z rozpočtového hľadiska. Na reformy ale väčšinou netreba peniaze, ale odhodlanie. Na obsahovú a procesnú reformu školstva netreba miliardy. Historicky práve krízy bývali príležitosťou na reformy. U nás to zatiaľ moc nevidím, čo je dané možno aj tým, že prítok peňazí vytvára ilúziu, že vlastne žiadna kríza nie je.

Aký je Váš názor na poskytovanie subvencií a investičných stimulov súkromným firmám?

MV: Každý stimul musí niekto iný zaplatiť. Víťazov by mali vyberať zákazníci, nie ministerskí úradníci. Bohužiaľ vidíme, že z koronakrízou prichádza aj nový trend vytvárať akýsi sociálny systém pre firmy, napríklad formou kurzarbeit schémy. To z dlhodobého hľadiska považujem za veľmi škodlivé. Takéto schémy zmenia nastavenie podnikateľov voči riziku a budú ich viac nútiť uspokojovať úradníkov (a ich tabuľky na výplatu zo schémy), nie zákazníkov. Úradník bude mať čoraz silnejšiu pozíciu v príjmoch spoločnosti. To je však popretie zmyslu podnikateľskej činnosti. Už dnes vidíme, že firmy čerpajú štátnu rôznu krízovú pomoc a zároveň vyplácajú vysoké dividendy, zvyšujú mzdy a bonusy, či mohutne investujú. To je kapitalizmus postavený na hlavu.

Má na Slovensku nádej skoré znižovanie daňové a odvodového zaťaženia?

MV: Obrovské deficity sa dajú zaplatiť len daňami. Takže bohužiaľ nie. Vidíme prvé zmeny teraz (posunutie hranice 15% sadzby dane) a predpokladám, že čoskoro sa opäť objavia snahy napríklad masívne zvýšiť daň z nehnuteľností, či zaviesť rôzne „zelené“ dane.

Prečo EÚ nezasiahne proti daňovým rajom, ktoré má aj na vlastnom území?

MV: Bez daňových pekiel by neboli daňové raje. Holandsko, či Írsko sú daňové raje len preto, lebo ich porovnávame s krajinami ako Francúzsko. Našťastie zatiaľ má EÚ obmedzené možnosti prikazovať jednotlivým štátom, ako by mal vyzerať ich daňový systém.

Logistika dnes, 12/2020