Ľudia však majú tendenciu na tento fakt zabúdať, predovšetkým keď narazia na empirický dôkaz podporujúci ich pre(d)svedčenie. Niečo podobné sa odohralo na začiatku 21. storočia po zverejnení prvých výsledkov medzinárodného testovania žiakov PISA, ktoré realizovalo OECD. Fínsko s jeho novým reformovaným školstvom predbehlo všetky krajiny a umiestnilo sa na prvom mieste vo všetkých kategóriách. Téma úspešných fínskych reforiem školstva odvtedy rezonuje aj na Slovensku. Záver, ktorý si z týchto výsledkov zobrala väčšina reformátorov (nie len zo Slovenska) znie, že Fínsko vykonalo tie správne reformy a vďaka nim sú na špici v základnom vzdelávaní.

 

Toto vyzdvihovanie fínskeho systému vzdelávania dospelo do takého stavu, že v diskusii o reforme školstva nenájdete debatu (Sme, SAS, Havran), kde by sa Fínsko nespomínalo ako príklad úspešnej reformy, alebo kde by sa odborníci nepredbiehali dĺžkou svojho kontaktu s fínskym vzdelávacím systémom, či pozvaním fínskych expertov. Skrátka Fíni majú kľuč a ten síce nemusí presne pasovať do našej dierky, ale určite majú expertízu a výsledky. Fínsky systém je však charakteristický presným opakom toho, čo zvyčajne vyžadujeme od dobre fungujúcich služieb: nie je v ňom konkurencia a služby jednotlivých škôl sú vysoko egalitarizované. Inak povedané žiadny trh a silný dôraz na stieranie rozdielov medzi školami.

 

Lenže ako spomíname v úvode, v spoločenských otázkach to nie je nikdy také jednoduché. Najnovšia štúdia Skutočná Fínska Lekcia (Real Finnish Lessons) z The Centre for Policy Studies prišla s veľmi zaujímavými závermi, ktoré pravdepodobne sklamú veľkú časť fanúšikov fínskeho systému vzdelávania. Štúdia totižto ukázala, že k najväčšiemu zlepšeniu študentov došlo ešte počas fungovania starého, nereformovaného systému a že naopak, keď začali v praxi fungovať nové praktiky, začali kvality fínskych žiakov upadať.

 

Na prvom grafe môžete vidieť vývoj výsledkov testovania fínskych žiakov za posledných 55 rokov. Tie sa zlepšovali až do konca dvadsiateho storočia, kedy boli odstránené posledné praktiky tradičného systému výuky, ktorý bol založený na hierarchickom usporiadaní, pasívnom žiakovi a slabej autonómii škôl.

 

 

Iné dáta na druhom grafe taktiež poukazujú na klesajúci trend vo výsledkoch 18-20 ročných brancov počas posledných rokov 20. storočia, kedy sa začal naplno praktizovať nový systém.

 

 

Zdá sa teda, že Fíni dosahujú nadpriemerné výsledky napriek ich novému systému, nie vďaka nemu. Navyše počas tohto obdobia poklesu kvality študentov narástli výdavky za 10 rokov (v stálych cenách) na základné a stredné školstvo vo Fínsku o vyše 30 % (Education at a Glance 2014). Zatiaľ čo napr. v Nemecku to bolo 8 % a vo Francúzsku 3 %.

 

To však neznamená, že záverom, ktorý by sme si mali zobrať z tejto štúdie, je velebenie starého fínskeho systému. Za úspechom mladistvých Fínov môžu byť nie systémové ale kultúrne faktory. Napríklad dôležitosť vzdelávania, ktorú mu pripisujú fínski rodičia, tradičné vysoké postavenie učiteľov v spoločnosti alebo silný zvyk čítania. Vo Fínsku pripadá v priemere 18 vypožičaných kníh ročne na osobu. Záverom by malo radšej byť varovanie pre všetkých, ktorí chcú na základe dnes módnych praktík vyučovania, alebo posledných výskumoch v pedagogike a neurológii, či dokonca na základe svojich osobných učiteľských skúseností, reformovať školstvo celej krajiny. Nech sú ich úmysly akékoľvek dobré, jednoduché a dlhotrvajúce riešenie neexistuje

 

To čo slovenské vzdelávanie potrebuje, je inštitucionálny rámec, kde bude môcť dochádzať k neustálym tisíckam malých reforiem paralelne bez nejakého koordinačného centra. Nepotrebujeme systém, kde sa niekto v ministerskom kresle pri rannej káve zamýšľa, koľko hodín hudobnej výchovy absolvuje žiak na 1. stupni základnej školy alebo  aké obrázky budú v šlabikári. Potrebujeme systém slobodného experimentovania, a hľadania úspešných riešení s možnosťou ich replikácie so spätnou väzbou.

 

Pôvodne vyšlo na blog.etrend 08.06. 2015