Afrika rastie vďaka kapitalizmu

Sub-saharská Afrika pozostáva zo 46 krajín a pokrýva oblasť o rozlohe 9,4 milióna štvorcových míľ (asi 24,3 mil. štvorcových kilometrov, pozn. red.). Jeden zo siedmych ľudí na Zemi žije v Afrike a podiel tohto kontinentu na svetovej populácii sa neustále zvyšuje, nakoľko pôrodnosť v Afrike je dlhodobo vyššia ako kdekoľvek inde. Ak súčasný trend bude pokračovať, v roku 2050 bude mať Nigéria viac obyvateľov ako Spojené štáty americké. To, čo sa deje v súčasnosti v Afrike teda nie je významné len pre samotný kontinent, ale taktiež aj pre celý zvyšok sveta.

Afrika síce môže byť „najchudobnejší“ kontinent, ale určite už nie je „beznádejný“ kontinent, ako to popísal magazín The Economist v roku 2000. Od začiatku nového milénia priemerný príjem na obyvateľa upravený o infláciu a prepočítaný na paritu kúpnej sily v Afrike narástol o viac ako 50 % a rast ekonomiky zaznamenal v priemere takmer 5 % ročne. Nárast bohatstva viedol k zlepšeniu kľúčových indikátorov ľudského blahobytu. V roku 1999, 58 % Afričanov žilo z menej ako 1,90 USD na deň. V roku 2011, 44 % Afričanov žilo pod spomínanou úrovňou denného príjmu, zatiaľ čo celková populácia Afriky narástla zo 650 miliónov na takmer jednu miliardu. Ak tento trend bude pokračovať, miera absolútnej chudoby v Afrike klesne na 24 % do roku 2030.

Očakávaná dĺžka života narástla z 54 rokov v roku 2000 na 62 rokov v roku 2015. Dojčenská úmrtnosť poklesla z 80 úmrtí na 1000 živých novorodencov na 49 úmrtí počas rovnakého obdobia. Pokiaľ ide o HIV/AIDS, maláriu, či tuberkulózu, ich výskyt, detekcia, liečba a miera prežitia sa taktiež zlepšili v priebehu rokov. Denná zásoba jedla prevýšila 2 500 kalórií na osobu a deň (Ministerstvo poľnohospodárstva USA odporúča 2 000 kalórii) a hladomor vymizol z oblastí mimo vojnových zón. Miera návštevnosti škôl nikdy nebola vyššia.

Časť afrického rastu bola podmienená vysokými cenami komodít, ale väčšina z neho, ako poukázala štúdia McKinsey z roku 2010, bola podmienená ekonomickými reformami. Aby sme pochopili tento problém, je potrebné pripomenúť, že počas väčšiny svojej postkoloniálnej histórie africké vlády realizovali centralizovanú kontrolu ich ekonomík. Inflačná monetárna politika, cenová, mzdová a kurzová regulácia, marketingové výbory, ktoré udržovali ceny poľnohospodárskych produktov umelo nízke a tak ochudobnili afrických farmárov a štátom vlastnené podniky a monopoly boli všadeprítomné a samozrejmé.

To sa začalo meniť po páde Berlínskeho múru. Socializmus stratil značnú časť svojho vplyvu a ZSSR, ktorý podporoval a ochraňoval mnoho afrických diktatúr, sa rozpadol. Medzi rokmi 1990 a 2013, ekonomická sloboda meraná Fraserovým Inštitútom v Kanade vzrástla z 4,75 na 6,39 z desiatich. Najpôsobivejšie ale je, aký pokrok Afrika urobila v oblasti monetárnej politiky, či v prístupe k zdravým peniazom (tzv. sound money1), ktorý vzrástol z nízkych 4,9 v roku 1995 na značných 7,27 v roku 2013.

Afrika urobila podobné kroky v kontexte mikroekonomickej politiky. Ako naznačuje správa Doing Business Svetovej banky, regulačné prostredie sa v Afrike výrazne zlepšilo. Napríklad začatie podnikania sa stalo jednoduchším, so skóre začínajúcim na 45 zo 100 v roku 2004 sa zlepšilo súčasnú hodnotu 72 v roku 2015. Riešenie stavebných povolení, insolvenčného procesu, vymožiteľnosť zmlúv, prístup k elektrickej energii, uľahčenie platby daní, registrovanie vlastníckych práv a získanie úveru sa výrazne zlepšili.

Nanešťastie nebolo zaznamenané podstatné zlepšenie v kvalite afrických inštitúcií. Podľa správy organizácie Freedom House Freedom in the World 2016, v sub-saharskej Afrike bolo len šesť slobodných krajín: Benin, Botswana, Ghana, Namíbia, Senegal a Južná Afrika. Zatiaľ čo veľa krajín určitým spôsobom adoptovalo demokratické zriadenie, čo znamená napríklad zavedenie limitu trvania volebného obdobia a ďalšie legislatívne a inštitucionálne obmedzenia v rámci výkonnej moci, africkí vládcovia si stále našli cestičky ako tieto ustanovenia obísť, udržať si svoju moc a zneužiť ju.

Podľa Svetovej banky korupcia pokračuje v rozkvete medzi predstaviteľmi vlád a hlavne v súdnictve. Ako dôsledok toho, indikátory právneho štátu v afrických krajinách ostali vo väčšine prípadov nezmenené. Bez efektívnych a nestranných súdov, ekonomický potenciál Afriky ostane navždy nevyužitý.

To znamená, ako skúsenosti z iných regiónov ukazujú, že inštitucionálny rozvoj zvykne zaostávať za ekonomickými reformami. V strednodobom a dlhodobom horizonte, rast strednej triedy v Afrike by mohol vyústiť do politického prebudenia, väčšej asertivity afrického ľudu a eventuálnej demokratizácie kontinentu.

Nové milénium bolo zatiaľ k Afrike pozitívne naklonené, ale kontinent ešte stále nemožno označiť za prosperujúci, nieto demokratický. K tomu, aby ekonomika Afriky začala expandovať, Afričania potrebujú pokračovať v ich reformách nezabúdajúc, že svetová ekonomika neustále pokračuje v zmenách a globálna konkurencia sa zvyšuje. To je najväčšou výzvou Afriky, rovnako, ako jej najväčšou príležitosťou.

Pre INESS preložil Vladimír Petrík. Originál článku bol zverejnený na CapX.