Kto nám zostaví ďalší rozpočet?

Zámer európskej komisie (EK) zapojiť
sa do plánovania rozpočtov s cieľom skorého zistenia negatívneho
vývoja je v kontexte snahy o udržanie stability vo verejných
rozpočtoch členov únie v poriadku. Problémom je aplikácia do praxe.

Opäť bude treba nových úradníkov, ktorí buď nespozorujú problémy,
tak ako sa to stalo v prípade
Grécka (resp. skôr nechceli spozorovať problémy), alebo ak aj problém zistia,
tak by to malo podľa Olliho Rehna (komisár pre hospodárske a menové
záležitosti) skončiť „vážnou diskusiou na pôde Európskej komisie“.

Škoda, že sa Olli Rehn viac neangažoval pri tvorení výhľadového
rozpočtu na najbližšie roky vo svojej rodnej krajine Fínsku, ktoré malo ešte v
roku 2008 4,4 % prebytkový rozpočet , minulý rok to už bolo -2,2 %
a v tomto a budúcom roku už plánuje 3,6, resp. 3,0 % deficit, čo
je porušením paktu stability a rastu.

Treba ale povedať, že drvivá väčšina krajín je na tom oveľa
horšie. Preto vyvstáva otázka, ako chce EK zisťovať negatívny vývoj a čo
vlastne chce za negatívny vývoj považovať. Dnes pakt stability a rastu arbitrárne
určuje hranicu povoleného deficitu (3%) aj zadlženia krajiny (60%) v percentách
k HDP. Ak sa zmiernia kritéria tak, aby opäť vyhovovali momentálnym
deficitom väčšiny štátov a tie ostatné budeme naďalej ticho tolerovať,
nebude to mat žiaden význam. Skôr sa zdá, že ide o odstránenie zlého
svedomia EK vo forme výhovorky veď my
s tým predsa niečo robíme a nie je naša chyba, že to krajiny porušujú.
Faktom ostáva, že krajiny sa zaviazali tieto pravidla dodržiavať dobrovoľne.

V prípade porušenia týchto pravidiel EK môže odporučiť
konanie voči štátu. Problémom je, že môže,
a ak aj pri naozaj očividnom
porušovaní začne, nemá to žiaden význam. Ak totiž Rada EÚ následne
skonštatuje, že nadmerný deficit existuje, tak na základe návrhu komisie
predloží členskému štátu odporúčania,
aby ho v priebehu stanovenej lehoty odstránil. Čiže vzniknutý problém ide
na vrub EK a reálne neškodnej forme sankcií. Maďarsko je v tomto konaní
už 6 rokov a môže tam byt kľudne aj naďalej, pretože páky na
donútenie nemá nikto. Momentálne je v ňom až 20 štátov, vrátane Slovenska,
zaradených do 4 skupín:

I. skupina: Maďarsko (od r. 2004), Veľká Británia (2008)

II. skupina: Grécko, Španielsko, Francúzsko, Írsko  (27.4.2009)

III. skupina: Lotyšsko, Litva, Malta, Poľsko, Rumunsko
(7.7.2009)

IV. Skupina: Belgicko, Česko, Holandsko, Nemecko,
Portugalsko, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, Taliansko (7.10.2009)

Ďalším problémom je, že z 3 percent sa stala norma. Štáty sa môžu
rok čo rok bezproblémovo pohybovať blízko tejto hranice, keďže sa nedodržiava
ani pravidlo o konsolidačnom úsilí minimálne 0,5 % HDP ročne. V prípade
neočakávanej udalosti, ktorá výrazne zvýši deficit, tak končia vysoko nad touto
hranicou. To dokonca povoľuje výnimka, a keďže do neočakávaných udalostí
je evidentne možné zaradiť takmer čokoľvek, tak tu už dávno vznikol precedens, ktorý
každým ďalším rokom posúva hranice „povolených“ deficitov smerom k vyšším hodnotám.
Dokonca aj podľa rozhadzovačnej keynesiánskej teórie treba v čase hospodárskeho rastu
šetriť aby bolo možné stimulovať ekonomiku v čase krízy v zmysle
proticyklických zásahov vlády. To by malo znamenať práve povolený deficit 3
percent. Permanentná fiškálna politika väčších a menších deficitov tomuto
modelu ale rozhodne nezodpovedá. A už vôbec nezodpovedá prístupom liberálnych
teórií, ktoré zadlžovania odmietajú úplne.

Momentálnymi rekordérmi sú Španieli, Íri a Gréci
s deficitom nad 10 % HDP. Hospodárska kríza sa stala ospravedlnením čohokoľvek,
pritom kríza nie je nič iné ako vyjadrenie poklesu ekonomiky. Extrémne zvyšovanie
deficitov sa teda stalo spoločensky akceptovanou normou - lebo hospodárska kríza...
Kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, dôvody. Ideálnym
príkladom je kontrast Španielska a Estónska. Španieli vyprodukovali pri
poklese HDP o 3,6 % deficit 11,4 % HDP. Estónsko malo pri poklese HDP o14,1 % deficit len 1,7 %, i keď
motivácia estónskych politikov bola pravdepodobne poznačená snahou
o prijatie eura, čo je asi jediné obdobie, v ktorom Maastrichtské
kritéria majú vôbec nejakú váhu.

Problémom teda nie je samotná kríza ale nezodpovedný
prístup politikov ku zmenenej situácii. Ak chce niekto v problémových krajinách
znížiť deficity, nech sa učí od Estónska. To pritom aj bez vládnych stimulov, ktoré
idú na úkor extrémneho zadlžovania, očakáva tento rok už nulový rast
a v budúcom roku už výrazné hospodárske oživenie.