Emisie: Je to trh, nie je to trh

Trh s povolenkami na emisie CO2 je hlavným prvkom politiky „cap and trade“ (limituj a obchoduj) a vlajkovou loďou EÚ v jej boji proti klimatickým zmenám.

Obchodovanie s emisiami je z pohľadu neoklasickej ekonómie snahou o pro-trhové riešenie externality – zlyhania trhu. Z emisií sa týmto obmedzením vyrobila kvázi komodita, potrebná pre výrobu podobne ako ropa alebo železo.

Nastáva tu niekoľko problémov. Nutnosť využívať emisné povolenky dopadá v rámci EÚ na asi 12 000 subjektov, ktoré produkujú zhruba polovicu CO2. Za nomináciu do tohto výberu vďačia tomu, že produkujú emisie CO2 v dostatočnom množstve a koncentrácii na to, aby sa dali úradníkom merať. Producenti, ktorí síce pri výrobe emitujú CO2, ale to sa nedá rozumne zmerať (napríklad je produkovaná na mnohých miestach naraz, príkladom je chov zvierat), sú tak automaticky vo výhode (z pohľadu návratnosti investovaného kapitálu, ktorý nečelí tomuto daňovému obmedzeniu).

To je len drobnosť v porovnaní s mechanizmom „produkcie“ povoleniek. Kým produkcia iných komodít reaguje v závislosti na dopyte otváraním či zatváraním nových zdrojov, „producentom“ je v prípade povoleniek Brusel. A tu žiadne trhové signály nefungujú. Plán EÚ je do roku 2020 znížiť emisie CO2 o 20% pod úroveň roka 1990, čo sa má dosiahnuť ročným znižovaním objemu povoleniek o 1,74%.

Kríza však zamotala úradníkom hlavy. Prudký prepad priemyselnej výroby znamenal aj prepad emisií. A to až do takej miery, že v roku 2012 prebytok povoleniek na trhu dosiahol miliardu kusov a v tomto roku by sa mohol vyšplhať až ku dvom miliardám. Cena za tonu emisií sa prepadla na historické minimum pod 3 EUR za tonu. Pri takejto cene a prebytku hrozí, že trh s povolenkami prestane úplne fungovať.

Prekvapujúco, to čo by mohlo byť považované za úspech (znížili sa predsa emisie a výroba nesie len malé dodatočné náklady) je naopak označené za hrozbu, s ktorou treba niečo robiť. Brusel preto zvažuje, že zmrazí veľkú časť povoleniek a zvýši cieľ redukcie na rok 2020 nie o 20% ale o 30%, či zahrnie do schémy ďalšie spoločnosti.

Nachladnutý európsky priemysel sa tak dostáva do ďalšej neistoty. Hoci ciele Bruselu sa plnia, bude musieť čeliť ďalším nákladom. Čo sa stane, keď recesia v eurozóne raz pominie, a dopyt po povolenkách pôjde hore? Prehodnotí Únia svoje ciele zase opačným smerom? Otázkou je, načo teda potrebujeme celý cirkus s pseudotrhom povoleniek. Viac ako na trh sa tento mechanizmus podobá na zdanenie, avšak s nepríjemným bonusom značnej volatility. Finančné plánovanie veľkých energeticky náročných projektov, vrátane elektrární, sa tak stáva podstatne  náročnejším.