Tvrdá ruka štátu v rozpočte

Málokedy sa stane, aby sa toľko rôznych predstaviteľov zdravotníckeho sektora postavilo vedľa seba a jednohlasne nadávalo na rozpočet.

Určite ste už čítali niekoľko komentárov o tom, ako sú prestrelené odhady šetrenia, pokrivená báza z roku 2021 či aká je realita hotovostných rezerv. Väčšina komentujúcich sa snaží týmito číslami verejne apelovať na Ministerstvo financií. Dúfajú, že na Ministerstve si to jednoducho len zle zrátali.

No musím ich opraviť. Ministerstvo financií sa pre tento rozpočet rozhodlo preto, lebo chcelo a preto, lebo mohlo. Vláda má demokratickými voľbami udelený mandát konať podľa svojho vedomia a svedomia. Inými slovami, akékoľvek číslo napíše do rozpočtu, tak to číslo bude „správne“. Jediným obmedzením je programové vyhlásenie vlády, to je však skôr voľnou beletriou, ako súborom tvrdých pravidiel. Ak je primárnym cieľom politika vyhladovať súkromné zdravotné poisťovne, tak zvolené prostriedky sú plne racionálne.

Tento fakt, že politik koná politicky, najviac prekvapuje ľudí, ktorí zvyknú argumentovať potrebou tvrdej ruky štátu. Trh je vraj príliš chaotický a neusporiadaný, než aby sme ním mohli nechať samoregulovať dôležité odvetvia. Preto sa vymyslelo detailné rozpočtovanie v sektoroch ako je zdravotníctvo. Toľko miliónov na lieky, toľko na nemocnice, tabuľkové platy, pevné percento odvodov. Lenže pri tomto uvažovaní zabúdame, že opakom rozhodovania trhového je rozhodovanie politické. Zabudnite na sny o „odborníkoch“. V momente, kedy ktorýkoľvek odborník bojuje o moc rozhodovať, stáva sa politikom, hoci s odbornými vedomosťami.

Avšak v zdravotníctve je jasná verejná objednávka, že zdravotné služby majú byť dostupné všetkým, bohatým aj chudobným, zdravým aj chorým. Dá sa v takej situácii robiť rozpočet viac trhovo a menej politicky?

Áno, dá, ale vyžaduje to isté úsilie. Skončiť s centrálnym plánovaním výroby v rozpočte (ktoré je aj tak iba fiktívne), miesto toho začať cieľovať konkrétny balík nároku v podobe časovej, geografickej a finančnej dostupnosti s vytváraním technických rezerv na úrovni poisťovní. Posunúť systém zdravotných odvodov smerom k nominálnemu poistnému (a zrušiť umelé rozdelenie na štátnych a ostatných poistencov), zaviesť spoluúčasť poistencov s ročným stropom, či zvýšiť konkurenciu na trhu rozdelením a predajom dominantnej poisťovne.

Ľahké, nie? Nie! A preto sa to volá reforma, pretože to vyžaduje obrovské úsilie a väčšinou to znamená definitívnu politickú smrť pre reformátora. Preto sme v zdravotníctve za posledných 20 rokov mali reformátora len jedného a nový sa tu tak skoro asi neobjaví.

HN, 25.10.2021