Zelená energia nie je zadarmo

O prudkom náraste cien energií sa šušká od bratislavských kaviarní až po horehronské krčmy. Domácnosti sú regulovanými cenami zatiaľ udržiavané v pokojnom driemaní, no priemysel už spoznáva realitu naplno.

Veľa sa popísalo o príčinách tohto rastu, ktoré tu nebudem znova rozoberať. No viac-menej všetci sa zhodujú, že jednou z príčin je aj „zelená“ politika EÚ, konkrétnejšie počasím spôsobený prudký pokles výroby elektriny z veterných zdrojov v niektorých častiach Európy, skombinovaný s novým sprísneným emisným cieľom (Green deal) a rastúcimi cenami povoleniek, ktoré sa premietajú aj do cien elektriny.

Znižovanie emisií je ekonomický náklad. Toto sa musíme naučiť brať ako fakt a s týmto faktom pracovať. Všetky náklady dosiaľ boli pritom len takým predjedlom. Cieľ Green dealu dosiahnuť uhlíkovú neutralitu je extrémny, bude si vyžadovať bilióny eur na elektrifikáciu priemyslu, výstavbu nových elektrárenských kapacít, skladovania elektriny, prenosové a distribučné siete, totálnu obmenu strojového parku od hutí cez osobné automobily až po domové vykurovanie. Peniaze na túto premenu neprinesie Dedo Mráz, budú musieť byť nasilu presmerované od inej spotreby, teda od spotrebiteľov. Občanom ostane menej peňazí na knihy, kultúru, dovolenky. Ak sa teraz vzrušujeme, že na bývanie a energie ide štvrtina výdavkov, tak verte, že máme nakročené k tretine.

Bohužiaľ, viacerí politici a organizácie tento fakt vytrvalo ignorujú. Ako ekonóma ma doslova zarazí, keď si prečítam v slovenskom blogu najvýznamnejšej svetovej environmentálnej organizácie vetu „Energiu zo slnka, vetra či geotermálnych zdrojov totiž dokážeme získavať tu u nás doma a nič by nás nestála.“

Dajme teraz bokom fakt, že teoretická kapacita veternej a slnečnej energie na Slovensku dokáže pokryť maximálne tretinu súčasnej spotreby. Bokom dajme aj fakt, že autori si myslia, že obnoviteľné zdroje nemajú prevádzkové náklady. Samozrejme že majú, ako každý predmet potrebujú pravidelnú opateru. V prípade fotovoltiky sú ročné prevádzkové náklady okolo 10 eur na 1 kWp (špičkového výkonu, dlhodobý výkon je nižší, teda OPEX vyšší). Pri výkone na úrovni jedného reaktoru (500 MW) sa teda bavíme o miliónoch až desiatkach miliónov eur ročných nákladov len na prevádzku. V prípade mechanicky zložitých veterných elektrární sú prevádzkové náklady podstatne vyššie.

Zásadné sú ale kapitálové náklady, teda náklady na vybudovanie týchto zariadení. Je faktom, že celkové náklady (tzv. LCOE, teda CAPEX+OPEX roztiahnuté na dobu životnosti zdroja) obnoviteľných zdrojov dlhodobo klesajú. No je tu niekoľko „ale“. Po prvé, tradičné zdroje už existujú a väčšina z nich má ešte technickú životnosť roky, ak nie desiatky rokov. Ich kapitálové náklady sú výrazne nižšie ako pri úplne novom zdroji. Po druhé, dnes nikto nevie aké kapitálové náklady si vyžiada prispôsobenie prenosovej siete a vybudovanie úschovnej  kapacity (batérie) na realizáciu kompletného prechodu k obnoviteľným zdrojom. Po tretie, hrozienka na koláči sa postupne vyjedajú. Ako prvé sa obnoviteľné zdroje stavajú na miestach, kde majú ideálne podmienky. S ich rozširovaním sa však budú posúvať aj do lokácií, kde svieti a fúka menej. Po štvrté, takáto výstavba so sebou nesie aj nepriame náklady, napríklad vizuálne. Napríklad väčšina teoretických lokácií na výstavbu veterných parkov na Slovensku sa nachádza na hrebeňoch najvyšších hôr – Nízkych Tatier, Malej a Veľkej Fatry. Bavíme sa o stovkách gigantických stavieb, ktoré by posiali národné parky. V Bratislave rušíme bilbordy kvôli vizuálnemu smogu, veterné elektrárne majú viditeľnosť mnohonásobne vyššiu.

Výrazné zmeny v energetike a v priemysle sa v najbližších dekádach udejú, o tom je asi ťažko diskutovať. No buďme voči sebe úprimní a bavme sa o nich fakticky. Pretože inak môžeme byť jedného dňa veľmi prekvapení.  

SME, 4.11.2021