INSTITUTE OF ECONOMIC AND SOCIAL STUDIES

Téma miezd patrí na Slovensku medzi tie najvýbušnejšie. Bola predmetom legendárneho sľubu Dzurindu, priťahuje pozornosť a lajky na sociálnych sieťach a v piatok podvečer sa o nej diskutuje v každej dobrej krčme. Aký je teda stav slovenských miezd v medzinárodnom porovnaní, akým vývojom prešli, čo ho vysvetľuje a čo bude s našimi mzdami ďalej? Toto sú štyri otázky, ktoré sa v krátkosti pokúsim zodpovedať.

V dávnych časoch pred covidom sa na Slovensku intenzívne riešila téma prerozdeľovania vytvorenej hodnoty ekonomikou, v skratke HDP. Niektorým ľuďom sa nepozdával podiel, ktorý ide na mzdy zamestnancov. A obviňovali z toho zamestnávateľov. Táto téma momentálne utíchla, ale mali by sme si ju aspoň na chvíľu pripomenúť. Dôvodom sú nové štatistiky.

Teda ak sa pozeráme na skutočnú hrubú mzdu, a nie na tú polohrubú, ktorú nájdete v každom inzeráte. Tá totiž neobsahuje dôležitú časť odvodov platenú zamestnávateľmi. A preto ide z ekonomického hľadiska o účtovnícku fikciu. Predstavuje arbitrárne stanovený bod medzi dvoma kľúčovými hodnotami: čistou mzdou a nákladmi práce. Dnešná hrubá mzda je tak v skutočnosti len „polohrubá“ mzda. Chýbajú v nej odvody platené zamestnávateľom, čo vytvára skryté odvodové bremeno. A na Slovensku ho máme 3. najväčšie z krajín Európskej únie, čo vytvára problémy na mnohých úrovniach.

Nezáleží na tom, či ste zamestnávateľ alebo zamestnanec, na mzdy si sťažujú všetci rovnako. Na jednej strane barikády stoja tí, ktorí platia a na druhej tí, ktorí dostávajú. Prečo zamestnancom nikdy nie je dostačujúca a zároveň vytvára príliš vysoké bremeno nákladov pre zamestnávateľov? Odpoveďou je daňovo-odvodové zaťaženie.

Aj slovenskými novinami prebehli správy s titulkami o konci superhrubej mzdy v Českej republike. Nedajte sa zmiasť. Žiadna superhrubá mzda zrušená nebude, lebo ani zrušená byť nemôže.

Malý, ale mrštný a odolný. Myslíte si, že už je na lopatkách a on sa opäť bleskovo pozviecha a boxuje ďalej – biznis s gastrolístkami. Návrhy na zdobrovoľnenie ich poskytovania sa motajú parlamentom už minimálne dekádu, ale v tej kľúčovej chvíli sa ďalej nedostanú. Napríklad, keď sa koaličnému poslancovi od zodpovednosti roztrasú ruky tak, že nevie trafiť hlasovaciu kartu do zariadenia. Nemajú ani veľkú podporu u voličov, no darí sa im získavať niekedy až prekvapivých spojencov, ako napríklad obory.