Musí každý učiteľ vynájsť koleso alebo sa má stať hercom?

Práca učiteľa je veľmi jednoduchá, ba až primitívna. Keď mu nevadí, že ju robí zle. Alebo poriadne náročná. Keď ju chce robiť dobre.Ja sám som odučil len niekoľko seminárov a prednášok na vysokej škole počas postgraduálneho štúdia. To nepovažujem za skutočné učenie. Moje skúsenosti s učením sú preto len z druhej strany katedry.

Najvýraznejšie sa mi zapísala do pamäte učiteľka zo strednej školy, ktorá nás učila ekonomické predmety. Bola to čerstvá absolventka vysokej školy a my sme boli jej prvá trieda v kariére. Patrila k tej druhej skupine učiteľov, ktorí chceli robiť svoju prácu dobre. Ale nikto jej s tým nepomohol. Na každú hodinu si pre nás pripravila poznámky zo svojich poznámok, ktoré mala pravdepodobne z vysokoškolského štúdia. My sme si tieto poznámky prepisovali z tabule do zošitov, aby sme ich mohli neskôr pred tabuľou odrecitovať. Bola to ukážková hra na telefón. Vedomosti sa presúvali od vysokoškolských učiteľov, ich skrípt, cez vtedy študentku, po potom učiteľku až nakoniec cez tabuľu na strednej škole ku žiakovi, ktorý si prefocoval poznámky na kopírke od svedomitejších spolužiačok (ďakujem Vám). Ako pri každej hre na telefón, aj tu sa strácala informačná hodnota a vznikalo množstvo šumu. Výsledkom bolo, že sa síce odučilo predpísané učivo, ale žiaci sa poriadne nič nenaučili. Klasika.

Predpokladám, že táto skúsenosť začínajúceho učiteľa nie je ojedinelá. Každý nejako začína a musí si na kolene pripraviť kvantum obsahu na vyučovacie hodiny. Čo bude rozprávať, aké úlohy vymyslí, čo dá žiakom naučiť sa, čo a ako ich bude skúšať. Všetko toto, samozrejme, musí byť v súlade so Štátnymi vzdelávacími programami, čo sú rozsiahle dokumenty, ktoré určujú výkonové a obsahové štandardy pre každý ročník. Napríklad to, že dieťa v 3. ročníku ZŠ má vedieť opísať životný cyklus stromu Pagaštan konský a byliny Fazuľa obyčajná. To nie je metafora ale doslovný prepis požiadaviek Pedagogického ústavu.

Takto učitelia dostávajú to najhoršie z oboch zlých svetov. Na jednej strane nemajú autonómiu a možnosť vzdelávať podľa seba - lebo Štátne vzdelávacie programy a Štátna školská inšpekcia. A na druhej strane im nikto nepomôže s každodennou prípravou obsahu vyučovacích hodín, čo je tá najväčšia a najťažšia práca. Lebo školy sa spravidla tvária, že to je úloha učiteľov – však na to študovali päť rokov za pedagógov, kde ich naučili ako a čo učiť. Lenže to sa tam nedialo.

Niet divu, že mnohí (hlavne začínajúci) učitelia následne siahajú po svojich poznámkach zo študentských čias, alebo deň pred vyučovacou hodinou o 11 večer narýchlo Googlia informácie, obrázky a otázky a lepia dokopy obsah nasledujúcej hodiny.

Takto deň čo deň tisícky učiteľov dookola každý jeden z nich sám objavuje koleso. Pričom objaviť také koleso nie je jednoduchá vec, a tak v mnohých triedach prebieha vyučovanie pomerne kostrbato. Absurdnosť a neefektívnosť tohto systému je do neba volajúca. Najlepšie to uvidíte v momente, keď sa oboznámite s niektorými inováciami podnikateľov vo vzdelávaní.

Inovácie v manažovaní učiteľov

Môj obľúbený príklad je sieť charterových škôl Success Academy v New York City. V týchto školách neučia učiteľov plávať hodením do temných vôd triedy, ako sa to stalo aj mojej bývalej učiteľke. Od učiteľov sa neočakáva, že prídu a budú vedieť, čo a ako učiť. Za kurikulum na každú hodinu sú zodpovední odborníci samotnej školy – učitelia sú zodpovední „len“ za správne odovzdanie vedomostí, zaujatie pozornosti a manažment žiakov v triede.

V tejto sieti škôl majú riaditelia jedinú úlohu – kontrolovanie, hodnotenie a koučovanie učiteľov. Prakticky celú svoju pracovnú dobu trávia na vyučovacích hodinách a poradách s učiteľmi. Každý riaditeľ má navyše skupinu svojich „asistentov riaditeľa“ pre jednotlivé ročníky. Ich úloha znova nie je nič iné, iba sledovať vyučovacie hodiny a dávať spätnú väzbu učiteľom.

Nespomínam si ani na jeden príklad, kedy by niekto pomohol a dal spätnú väzbu mojej bývalej učiteľke zo strednej školy. Možno mám len zlú pamäť, ale na Success Academy sa takéto niečo deje niekoľkokrát do týždňa. Asistenti riaditeľa často pomáhajú učiteľom v reálnom čase počas hodiny. Zo zadnej časti tried im našepkávajú cez handsfree slúchadlá v ušiach.

Manažment školy ide do takých detailov, že pri vytváraní rozvrhu myslia na to, aby mali začínajúci učitelia voľno vtedy, keď učia „veteráni“ a mohli sa na nich prísť pozrieť a inšpirovať sa. Navyše každá streda poobede je na všetkých školách venovaná osobitným tréningom pre učiteľov. Rovnako počas letných prázdnin absolvujú trojtýždňové sústredenie na získanie zručností.

A vďaka celému tomuto servisu, extra vzdelávaniu a spätnej väzbe tu zvládne učenie aj mladý človek bez toho, aby musel absolvovať 5 rokov štúdia na pedagogickej fakulte. Jediné, čo potrebuje, je odhodlanie a chuť učiť sa ako učiť.

Inovácie v inštrukciách

Okrem škôl vznikajú inovácie práce učiteľov aj na úrovni tvorcov inštrukcií. Napríklad experimentami a metaštúdiami ošľahá metóda Direct Instruction (Priame inštrukcie), ktorá konzistentne dosahuje prvenstvá naprieč rôznymi metódami vzdelávania.

Keď Siegfried Engelmann tieto inštrukcie vytváral, tak v nich existoval pomerne veľký priestor pre improvizáciu učiteľov. Postupne však experimentovaním zistil, že učitelia tento priestor nevyužívali dosť dobre. Vo vysvetľovaní chodili príliš veľa okolo horúcej kaše a vnášali do výkladu zbytočné omáčky, čo zhoršovalo pochopenie pre žiakov. Engelmann tvrdí, že neprešlo 10 sekúnd, aby učiteľ nespravili chybu. Je milión spôsobov, ako učiť zle, ale len niekoľko, ako to robiť dobre.

Preto sa rozhodol napísať učiteľom presný doslovný scenár hodín. Pripraviť 5 minúť takéhoto scenára mu trvalo aj 17 hodín. Keďže pri každom bode scenára vykonával experimenty, v ktorých testoval, či deti správne chápu, čo učiteľ rozpráva a efektívne sa učia potrebnú látku.

A práve tieto experimenty sú tým kľúčovým momentom. Aj ten najlepší učiteľ so štyridsaťročnou praxou ťažko prekoná stovkami malých experimentov vyladené inštrukcie. Osobná skúsenosť je vystavená množstvu kognitívnych skreslení a človek má vždy k dispozícií len malú vzorku žiakov. Naopak, experimenty sú robené na veľkom množstve detí a porovnávané s kontrolnými skupinami.

Pripraviť dobré inštrukcie a následne ich dobre odučiť, sú v zásade dve rôzne veci. A každému ide niečo iné. Ako neočakávame od pilota, že si postaví lietadlo, alebo od herca, že si napíše scenár filmu, tak by sme nemali automaticky očakávať od učiteľa, že si pripraví dobrý obsah vyučovacej hodiny. Aj tu platí princíp špecializácie.

Existujú ľudia, ktorí dokážu zobrať niekoho iného inštrukcie a odučiť dynamickú, interaktívnu a efektívnu vyučovaciu hodinu. A existujú iní ľudia, ktorí dokážu napísať výborné inštrukcie, ale pred tabuľou sú nemožní. Dnes sa očakáva od učiteľov, že budú zvládať obe činnosti. Špecializácia stojí za bezprecedentným rastom nášho blahobytu posledných storočí, prečo ju nevyužívať aj vo vzdelávaní?

Odpor voči manažovaniu a inštrukciám 

Úplne rozumiem tomu, že pracovné prostredie v Success Academy školách a podrobné scenáre pri Priamych Inštrukciách nie sú pre všetkých učiteľov. To je aj dôvod, prečo obhajujem reformy, ktoré umožnia zakladať rôzne školy rôznym učiteľom s rôznou vzdelávacou filozofiou. Dnešná monokultúra pestovaná ministerstvom školstva tak nie je zlá len pre žiakov a rodičov. Ale aj pre učiteľov, ktorí inklinujú k rôznemu mixu progresívnych a tradičných vzdelávacích prístupov.

Čomu však nerozumiem, sú učitelia, ktorí učia na verejných školách, používajú tradičné učebnice, učia štýlom à la školstvo Márie Terézie, a napriek tomu sa stavajú proti týmto inováciám v manažovaní a inštrukciách. Sú to zároveň učitelia, ktorých na pedagogických fakultách nenaučili základy vedy o učení. Okrem zahraničných reportov a štúdií máme aj domáce výpovede, napríklad odborníkov zo Štátneho pedagogického ústavu:

„Robila som si prieskum vo všetkých skupinách budúcich učiteľov, ktorých učím. Pýtala som sa: Kto si podčiarkuje text, keď sa učí? Automaticky išli všetky ruky hore. To je však jeden z najmenej efektívnych spôsobov, ako sa niečo naučiť. Efektívnejšie je napríklad položiť si otázky po každom prečítanom odseku. To mi však študenti učiteľstva ako svoj spôsob učenia sa až tak neuvádzali. A keďže to do vienka nedostávajú oni, nevedia to posunúť ani žiakom.“

Je naozaj zlé, keď sa ani učitelia budúcich učiteľov nevedia naučiť, ako učiť učiteľov, ktorí to majú potom učiť žiakov, aby sa oni vedeli učiť.

V USA teraz otriasa sociálnymi sieťami prípad učiteľov z mesta Oakland v Kalifornii. Tí sa postavili proti metóde učenia, ktorá dosahovala výrazne pozitívne výsledky. Oakland bol vďaka nej niekoľko rokov za sebou najrýchlejšie rastúcim obvodom v čitateľskej gramotnosti v Kalifornii. To sa však zmenilo v roku 2015, kedy miestni učitelia vyhrali boj proti tomuto úspechu. Dôvod? Nenávideli to, že im niekto predpisoval, ako majú učiť. Doslova to označili za dehumanizovanie a kolonizáciu. A zubami - nechtami bojovali, aby sa inštrukcií zbavili. To sa im nakoniec podarilo a inštrukcie nahradila tzv. metóda „rich literary experience“ (bohatý literárny zážitok), ktorá preukázateľne funguje horšie ako predchádzajúce inštrukcie.

Takýto odpor voči inštrukciám však nie ojedinelá vec. Samotná metóda Priamych inštrukcií vyvoláva taký odpor medzi značnou časťou učiteľského zboru, že vznikajú celé štúdie a robia sa prieskumy medzi učiteľmi, ktoré skúmajú dôvody tohto odporu. Najčastejšími vinníkmi je strach pred stratou autonómie a kreativity. Je to strach, že z učiteľov sa stanú jednoduchí herci, ktorí len čítajú scenár. Akoby aj herectvo nebolo kreatívne - až umelecké povolanie a neexistoval v ňom priestor na sebavyjadrenie.

Nie je to pre každého, ale...

Dokážem si predstaviť vzdelávacie superstar – výborných, kvalitných učiteľov, ktorí nepotrebujú žiadny špeciálny manažment a inštrukcie. Taktiež si dokážem predstaviť školy typu SummerHill alebo Sudbury Valley, ktoré sa spoliehajú na paleo-vzdelávacie metódy lovcov a zberačov a učiteľ tam nepotrebuje konkrétne inštrukcie.

Problém je, že nie všetci učitelia sú superstar a nie všetky deti a ich rodičia chcú navštevovať školy, kde sa učia hrou. Potrebujeme metódy aj pre priemerných učiteľov a veľkú časť žiakov, ktorí sa chcú rýchlo a efektívne naučiť hlavne základné gramotnosti. A aj v takejto základnej veci naše verejné školstvo zlyháva a môžu tu výrazne pomôcť inovatívny manažment a inštrukcie.

Navyše to, že má škola prepracovaný manažment a využíva striktné inštrukcie neznamená, že sa tým musí riadiť celá škola počas celého vyučovania. Tieto metódy sa môžu aplikovať dvakrát do dňa na dva základné predmety. A zvyšok času môžu učitelia napínať svoje svaly kreativity a dávať motivačno-zábavné TED talks. Vznik takejto školy si však vyžaduje, aby sme vpustili do vzdelávania nový vietor podnikateľského objavovania a prestali lipnúť na tom, že odborníci prepíšu pár dokumentov na ministerstve a bude dobre. Success Academy aj Priame inštrukcie sú toho jasným dôkazom.

Newsletter Pokrok bez povolenia, 17.9.2022