Na to, ako má vyzerať vzdelávanie v budúcnosti, nepozná odpoveď nik

Dostal som otázku, ako by podľa mňa malo vyzerať vzdelávanie budúcnosti. Je to záludná otázka. Je ľahká aj ťažká zároveň. Je ľahká, lebo z nejakého dôvodu má každý pocit, že sa môže a vie vyjadrovať k tomu, ako by malo vyzerať vzdelávanie. Ale zároveň je ťažká, lebo v skutočnosti to nikto nevie. A tým „nikto“ myslím skutočne nikoho. Ani tí najväčší odborníci sa nezhodnú, ako by malo vyzerať vzdelávanie už dnes. Nie to ešte zajtra.

Ale to, že sa nezhodnú nepovažujem za hlavný problém. Problém je skôr to, že títo ľudia a ich vízie nesúperia na spravodlivom ihrisku o srdcia zákazníkov, ale bojujú v politickej aréne o moc zabetónovať svoju predstavu o vzdelávaní do školstva. To je systém, v ktorom je skoro jedno, kto nakoniec vyhrá. Na konci dňa nebude vzdelávanie zajtrajška z definície vyhovovať veľkej časti ľudí.

Čo v skutočnosti potrebujeme nie je ani tak správna odpoveď na otázku "ako má vyzerať vzdelávanie zajtrajška", ale skôr systém, ktorý bude schopný v čase nachádzať a testovať tie správne odpovede. Nepotrebujeme správny výsledok, ale funkčný algoritmus, ktorý umožní generovať správne výsledky zospodu.

Asi nikoho neprekvapí, že ani ja ako ekonóm neviem, ako by malo vyzerať správne vzdelávanie zajtrajška. Ale viem, ako by mal vyzerať inštitucionálny rámec, v ktorom sa takéhoto vzdelávania dočkáme. Ten rámec vyžaduje tri zmeny myslenia.

Po prvé vyžaduje, aby štát prešiel od mikromanažmentu procesov ku garantovaniu autonómie škôl, výmenou za zodpovednosť za základnú úroveň výsledkov. Teda štát nebude hovoriť riaditeľom a učiteľom, čo majú učiť a ako manažovať školu, ale stanovia latku základnej gramotnosti, ktorú majú dosiahnuť.

Po druhé vyžaduje, aby štát prešiel od financovania školskej infraštruktúry k financovaniu vzdelávacích potrieb detí. Teda nemali by sme posielať školám peniaze na mzdové a prevádzkové normatívy, ale žiakom a ich rodičom na vzdelávanie.

A po tretie vyžaduje, aby štát prešiel z role najpočetnejšieho poskytovateľa vzdelávania do role garanta prístupu k vzdelaniu. To znamená, že verejní zriaďovatelia by nemali tvoriť skoro 90 % základných a stredných škôl, ale postupne by mal preberať opraty súkromný sektor.

Tieto tri zmeny by na konci dňa pomohli väčšine zúčastnených strán. Odbremenili by ministrov od záväzku mikromanažovať školstvo, pomohli by odborníkom na vzdelávanie, aby mohli presadiť svoje rôzne predstavy do praxe a vytvorili prostredie a možnosti pre rodičov a ich detí, aby našli to vzdelávanie, ktoré im vyhovuje.

To neznamená, že by vždy a všetko fungovalo na sto percent. Možno by sa našlo pár rodičov a detí, ktorí ostali sklamaní, niektorí odborníci by časom boli odmietnutí a učitelia a riaditelia prepustení. Ale to je prirodzená súčasť každého dynamického, slobodného, na zodpovednosti založeného systému. Ak chcete za každú cenu zabrániť všetkým možným negatívam, zaplatíte za to rigidným systémom, ktorý nedokáže reagovať na zmeny. A ktorý navyše na konci dňa nezabráni ani tomu, aby 20-tisíc žiakov skončilo bez základného vzdelania.

Komentáre SME.sk, 12. jún 2023