MonkeyParking a tragédia spoločnej pastviny

O MokeyParking aplikácii som nevedel, až kým som o nej nepočul v jednej z ďalších vynikajúcich epizód podcastu Russa Robertsa Econtalk s Mikeom Mungerom (vypočujte si ju, zasmejete sa a získate trochu optimistickejší pohľad na budúcnosť).

Pre tých, ktorí ju nepoznajú, MonkeyParking je aplikácia, ktorá umožňuje užívateľom dať do dražby parkovacie miesto, na ktorom práve parkujú a plánujú ho uvoľniť. Aplikácia spôsobila rozruch v San Franciscu (a možno na iných miestach), pretože podľa všetkého vodiči, ktorí by inak boli niekde inde, teraz zaberajú verejné parkovacie miesta s úmyslom zarobiť na ich uvoľnení , čo údajne zhoršilo situáciu s parkovaním v meste.

Toto je prvotriedny príklad tragédie spoločnej pastviny. Tragédia spoločnej pastviny je fenomén, ktorý vzniká, keď majetok je verejný a poplatok za jeho používanie je pod trhovou hodnotou. Neexistuje nikto, kto by mal osobný záujem zachovať udržateľnú ponuku tohto statku, čo obvykle vedie k pretekom o vyčerpanie všetkých zdrojov skôr, ako to spraví niekto iný. Príkladom môžu byť lesy vo vlastníctve štátu, ktoré miznú, v porovnaní  so súkromne vlastnenými pozemkami, ktorých majitelia si dávajú záležať na tom, aby ich ponuka dreva bola udržateľná, alebo zachovávajú pôvodné prostredie z čisto dobročinných úmyslov. Philipp Bagus vysvetlil, ako sa tragédia spoločnej pastviny prejavuje v eurozóne, kde sa všetky štáty snažia predbehnúť tie ostatné vo vyčerpávaní zdrojov ECB – skôr, ako ostatní stiahnu ich hodnotu nadol.

V prípade parkovacích miest v San Franciscu mesto zjavne prenajíma tieto miesta výrazne pod trhovú cenu (alebo zadarmo). To znamená, že pre (pravdepodobne nezamestnaných alebo podzamestnaných) vodičov je finančne zaujímavé obsadiť ich a predávať ich za trhové ceny. Systém dražby efektívne stanovuje trhovú cenu parkovania kombináciou nízkych cien prenájmu a vysokých cien voľných miest. Jednorazová cena, ktorú je vodič ochotný zaplatiť za parkovacie miesto je potom stanovená 1) časom, ktorý plánuje na mieste stráviť (čím dlhšie, tým nižšia je cena za časovú jednotku), 2) mierou parkovacej fóbie (prirážka pre pána Robertsa) a 3) hraničnou užitočnosťou peňazí, ktoré vodič potrebuje na prebitie ponuky jeho súpera (t.j. pomerom tejto sumy k jeho disponibilnému majetku).

Druhý a tretí bod sú mimo sféry dosahu mesta, ale prvým parametrom sa musia zaoberať. Model MonkeyParking má zmysel iba preto, že existuje rozdiel medzi tým, čo sú vodiči ochotní zaplatiť a tým, čo mesto účtuje. Ponuka je obmedzená, ale dopyt je vysoký. Na slobodnom trhu je táto nerovnováha riešená zvyšovaním ponuky (vlády sú povestné svojou neschopnosťou v tejto oblasti – ak pravdaže nejde o ponuku peňazí); a ak zdroj je hoci len dočasne vzácny, dopyt je obmedzovaný zvýšením ceny. Keďže mesto má na parkovacie miesta monopol, voľný trh tu neexistuje a výsledkom je deformácia, ktorú pociťujú jeho občania.

Jediným riešením je potom zavedenie voľného trhu privatizáciou verejných priestorov. Súkromní vlastníci by potom mali osobný záujem na investovaní kapitálu s cieľom zvýšiť kapacitu, aby mohli pokryť dopyt na trhu. Systém by bol transparentnejší a napätie by zmizlo.

Obávam sa však, že to pre uši politikov znie až príliš logicky.