Obnoviteľný zdroj učenia sa: túra s rodičmi vs. ihrisko s preliezkami

Ráno som zbalil desiatu, vodu a horalku, naplánoval trasu a s veľkým úsmevom zobudil deti: „Dnes ideme na túru!“ Ja som sa tešil, žena sa tešila, že sa teším a deti sa tešili s nami. Pred prvým krokom mimo asfalt som sa vyhol začiatočníckej chybe, pri ktorej rodičia sľubujú deťom sladkú odmenu až za dosiahnutie nejakých kontrolných bodov na trase. Treba na to ísť naopak. S cukrom v žilách sa kráča ľahšie. Nadopoval som deti horalkami a plní síl sme zahájili pochodom chod. Asi po pol hodine to prišlo. Prvé stúpanie. V tom bode výletu sa rodinná idylka začala meniť na zákopový boj o každý meter, kde deti vyťahujú zbrane ako šmochtlanie, brblanie až po ten najťažší kaliber. Plač. Nepomôže presviedčanie, ani ďalšie dopovanie cukrami. Osud túry je spečatený. Dospelí postupne stratia bojovú morálku a kapitulujú. Zahlásia na ústup.

Pri ceste naspäť do auta som ako každý otec-amatér začal analyzovať možné príčiny prehranej bitky. Asi som zvolil príliš dlhú trasu alebo veľké prevýšenie. Deti sa unavili a nemohli ďalej. Možno bolo málo horaliek. Túto nákladovú teóriu neúspechu mi však ešte v ten deň experimentálne vyvrátili samotné deti. Pri návrate z neúspešného ťaženia uvideli na okraji obce detské ihrisko s preliezkami a „unavené na smrť“ tam dokázali ešte dve hodiny behať a skákať. O hlade a smäde. Problém túr neboli vysoké náklady, ale nízky dopyt.

Tento rodičovský poznatok sa mi vynoril z hlavy, keď som raz odprevádzal dcéru - prváčku do školy a uvidel všetky tie deti, ako pochodujú naším smerom. Oni išli na túru. V triedach ich už čakali pripravené bojové zákopy medzi lavicami a učiteľ v kabinete plánoval ďalší protiútok, ktorým sa pokúsi posunúť hranice ich poznania aspoň o meter dopredu. Pri mnohých deťoch to bol už vopred prehratý boj, ale rozkaz z hora znel jasne. Vojenské ťaženie pokračuje každý deň. Bez ohľadu na straty.

Dva zdroje pohonu

Princípy fungovania motivácie sú už dnes pomerne dobre známe. V zásade existujú dva typy. Vonkajšia motivácia, ktorá funguje na základe podmienených odmien. To je ten cukor, ktorý sľúbite deťom, keď sa im podarí dosiahnuť základný tábor. A vnútorná motivácia. To je keď sa vykašlete na túru a necháte deti hrať sa na detskom ihrisku.

Táto vnútorná motivácia funguje optimálne, keď sú splnené tri podmienky. Človek musí mať:

• Autonómiu – slobodu si vybrať.

• Kompetenciu – zlepšovať sa v tom, čo si vybral.

• Prepojenosť – byť pri tom v kolektíve podobne zmýšľajúcich ľudí.

Na detskom ihrisku sú splnené všetky tri. Vyberajú si preliezky, ktoré chcú a sami sa rozhodujú, čo na nich budú robiť. S každým pokusom a pádom sa zlepšujú v ich zdolávaní a pri tom všetkom sa striedajú s parťakmi, ktorí sú na rovnakej vlne.

Otázka je, ako tento energetický potenciál vnútornej motivácie využiť pri vzdelávaní. Čo robiť, aby fungovalo na obnoviteľnom zdroji.

Keďže moja práca zo mňa robí večného študenta, najskôr som túto otázku riešil zo sebeckých dôvodov môjho vlastného učenia sa. V poslednom období ju riešim aj kvôli mojím deťom, ktoré pravidelne chodia na túry do miestnej školy.

Na toto som prišiel počas mojich študentských časov.

Experiment na vysokej škole

Žiadny level hry menom škola mi nerobil problém, ale nepatril som ani medzi najlepších hráčov. Hral som stratégiu min-max. Vyvíjal som minimálne možné úsilie na dosiahnutie maximálne uspokojivého výsledku. Heslom môjho štúdia bolo: hackni, čo sa dá a postúp do ďalšieho levelu. Domáce úlohy som robil cez prestávky a nebál som sa ani opisovania. Ale keď prišla na rad dôležitá písomka, nehanbil som sa otvoriť učebnicu a našprtať sa.

Vždy som však cítil, že to ide s odporom. Dokázal som ho prekonať, ale vyžadovalo to značné úsilie. Stačilo trocha rozptýlenia a okamžite som uletel myšlienkami niekam inam. Pred skúškami bol v mojej izbe najväčší poriadok. Odrazu nebol problém povysávať, utrieť prach alebo upratať si stolík. Dodnes si pamätám, ako som narazil na definíciu slova “prokrastinácia” na internete. Počas prokrastinácie! Bol to presný opis môjho života pred písomkami.

Takto nejako prebiehalo moje učenie sa od základnej cez strednú až po vysokú školu. Pomocou hackovania a s veľkým sebazaprením. Spálil som veľa mentálneho úsilia na priemerné výsledky. Zmenilo sa to niekedy v polovici univerzitného štúdia, keď som mal zdravotné komplikácie a narazil na pár zaujímavých kníh. Dovtedy som si myslel, že ma nebaví čítať. V skutočnosti ma však nebavilo čítať, čo mi vybral iný. Odvtedy čítam nonstop. Niekedy sa môžem rozpísať o tom, ako sa začala táto moja čitateľská mánia, ktorú žijem dodnes, ale tu sa chcem zamerať na inú vec. Na rozdielnu efektivitu dvoch módov vzdelávania sa. Toho na túre a toho na preliezkach.

Vďaka tomu, že na vysokej škole majú študenti výrazne viac voľnosti ako na tej strednej či základnej, mohol som si sám na sebe experimentálne overiť vplyv vnútornej a vonkajšej motivácie na vzdelávanie. Stačilo pozorovať a porovnať efektivitu učenia, keď prebiehalo ako túra (dokončiť zápočty, spraviť skúšky a získať kredity) a keď som sa mohol ísť vyblázniť na ihrisko s preliezkami (ísť do knižnice a požičal si, na čo mám chuť).

Striedanie týchto období mi jasne ukázalo, že medzi nimi nebol substitučný vzťah jedna k jednej. Ísť na povinnú túru namiesto ihriska nebola hra s nulovým súčtom. Bola to hra s negatívnym súčtom. Počas semestra som sa celkovo menej času venoval učeniu a čítaniu, menej sa snažil a na konci dňa si aj menej zapamätal a viac prokrastinoval. Prokrastinácia bola fyzická reakcia tela na povinnosti, ktoré som si nevybral a ktoré sa mi nechcelo plniť. Mimo semestra som sa naučil viac a rýchlejšie. Postupne som sa dostal do stavu, kedy učenie sa do školy stálo v ceste môjmu vzdelávaniu.

Kto sa stane vyšším dôstojníkom v Royal Navy?

Ten s vyššou inteligenciou, kvalitnejšími osobnostnými črtami, alebo lepšou motiváciou? To je otázka, ktorú si položili autori v nedávnom výskume (2023). A ich záverom je, že „pri predpovedaní výkonu, potenciálu postúpiť do vyšších vedúcich pozícií a aj skutočnej miery postupu sú rozdiely v sebamotivácii a ambíciách dôležitejšie ako rozdiely vo všeobecnej inteligencii alebo osobnostných rysoch.“

Na správnej motivácii jednoducho záleží.

Otázka je, ako ju dostať do škôl? Pred dvoma rokmi som navrhol zavedenie nového predmetu Samouka:

Predstavte si školu, kde majú žiaci od prvého ročníka jedenkrát do dňa v rozvrhu vyučovaciu hodinu Samouka. Pravidelnú hodinu, na ktorej by žiaci mali možnosť prebrať zodpovednosť za svoje učenie, vybrať si, čomu sa chcú venovať a z vlastnej iniciatívy sa v tom zlepšovať. Jednoducho sa učiť to, čo ich baví, čo im ide a v čom vidia svoju budúcnosť

Nie som naivný. Na začiatku by sa možno prváci na hodine „len“ hrali, kreslili si či išli skákať na dvor. Nerobili by nič, čo sa dnes označuje ako učenie. Neskôr by sa možno aj nudili. To je ale súčasť učenia sa. Prebrať zodpovednosť za voľný čas. Nedá sa to preskočiť. Nedá sa to naučiť ako násobilka. Dá sa len vytvoriť prostredie, ktoré bude špecificky navrhnuté s cieľom nechať objaviť vnútornú motiváciu. Prostredie, kde je zodpovednosť a nezávislosť umožnená, očakávaná a predovšetkým praktikovaná. Nie len akože, naozaj.

Viem si predstaviť, že hodina Samouky bude naprieč triedami a ročníkmi koordinovaná. To znamená, že ju budú mať všetci v jeden čas. To zabezpečí, že nebudú musieť sedieť v jednej triede, ale sa premiešajú. Z niektorých tried vzniknú dočasné matematické alebo literárne triedy, inde sa zgrupia žiaci, ktorých zaujíma programovanie, fyzika alebo aktuálne spoločenské témy, v telocvični sa stretnú fanúšikovia konkrétnych športov alebo tancov.

Možno keby sme mali Samouku na mojej základnej škole, narazil by som na pre mňa zaujímavé knihy skôr. A možno nie. Ale čo viem určite je, že povinné čitateľské denníky s dielami od národných buditeľov ma k čítaniu nedostali. Skôr naopak. Znechutili mi ho na dlhú dobu a spravili zo mňa jedného z prvých spokojných zákazníkov webu referaty.sk. Heslo školy by malo byť: „čítajte, čo milujete, pokiaľ nezačnete milovať čítanie.“

Preto pri mojich deťoch razím inú stratégiu. Keď idem s dcérou do školy, tak jej vždy pripomeniem jedinú úlohu, ktorú na základnej škole má: nájsť si niečo, čo ju bude baviť a začne sa tomu venovať. To je všetko, čo od nej očakávam. Určite to nie sú dobré známky. To je druhá veta, ktorú si pravidelne opakujeme – na známkach nezáleží.

Mimochodom, väčšiu túru, ktorú som chcel s deťmi absolvovať, sa nám tento rok nepodarilo uskutočniť. Ale syn (4 roky) ma raz na krátkej prechádzke prekvapil otázkou, či nepôjdeme ku krížu na neďalekom vrchole jednej hory. Prikývol som s tým, že aj tak sa po prvých metroch stúpania otočíme. Nakoniec tam bez jediného zamrčania vyšiel. Nemali sme ani jednu horalku. Tri kilometre so skoro 300 metrami prevýšenia tam a tri naspäť. Keď sme sa po dva a pol hodine vrátili domov, žena mi nechcela veriť. To je sila vnútornej motivácie.

20.09.2024, Pokrok bez povolenia