Vlaky zadarmo - déjà vu reálneho socializmu

Ekonóm a nositeľ Nobelovej ceny Milton Friedman je chronicky známy popularizáciou výroku, že “obed zadarmo neexistuje”. V kontexte aktuálneho balíčka sociálnych opatrení aplikovaného na Slovensku preskúmajme či môžu dlhodobo existovať „vlaky zadarmo“ a čo toto opatrenie prináša ekonomickým aktérom – domácnostiam, podnikom a vláde (politikom).

„Vlaky zadarmo“ je politické rozhodnutie. Znamená intervenciu štátu do spontánnych trhových procesov. Nemá žiadne ekonomické opodstatnenie a bude tak dlho aplikované, ako to pre politikov bude výhodné. Keďže železnice vlastní štát, zdrojom financovania vlakov zadarmo sú dane. Vláda tak preto svojou legálnou donucovacou mocou (daňovými zákonmi) zaťažuje jednu skupinu domácností a „pomáha“ inej skupine. Ekonómovia nazývajú tento proces prerozdeľovaním.

Obhajcovia sociálnej spravodlivosti budú samozrejme podporovať takéto opatrenia, veď čo zlé môže byť na podpore študentov alebo dôchodcov. Problémom je však neefektívnosť tohto druhu sociálnej podpory, keďže „strojvodca“ neskúma, či cestujúci študenti a dôchodcovia sú sociálne prípady, alebo patria do vyšších príjmových vrstiev obyvateľstva. Ako príklad neefektívnosti (a nesociálnosti) takéhoto prerozdeľovania môžeme uviesť nezamestnaného obyvateľa Veľkého Krtíša, ktorý zaplatí zo svojho 100 eurového nákupu potravín 20 euro daň z pridanej hodnoty. Tieto prostriedky potom politici použijú na podporu študenta z rodiny s nadpriemeným príjmom, bývajúcej v rodinnom dome v Devínskej Novej Vsi, ktorý denne cestuje vlakom zadarmo na prednášky na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Ak by už išlo politikom naozaj o preukázanie sociálnej empatie, mohli by zaviesť vlakové režimky zadarmo napríklad pre poberateľov dávok v hmotnej núdzi a ich rodiny. Táto cieľová skupina má však iba 330 tisíc osôb, čo oproti 2,5 miliónu aktuáne oprávnených nárokovateľov (väčšina súčasných či budúcich voličov) je zanedbateľné.

Okrem priamych aktérov vlakov zadarmo sú tu ešte aj nepriami. Autobusové spoločnosti (podniky) a samosprávne kraje. Cenová intervencia v segmente vlakovej dopravy, v dôsledku ktorej spotrebitelia nahrádzajú autobusy vlakmi, znamená zmenu biznis plánov autobusových dopravcov. Rušenie liniek, prepúšťanie zamestnancov a znehodnotenie investícií. Pre samosprávne kraje (dotujúce regionálnu autobusovú dopravu) to znamená vyššie dotácie (úhrada strát vo verejnom záujme) v trasách, kde sa obidva typy dopravy prekrývajú. Môžeme teda hovoriť o multiplikácii neefektivity a nespravodlivosti ako dôsledku tohto politického rozhodnutia.

Termínom reálny socializmus sa nazýva typ ekonomicko-politického systému, ktorý sme na Slovensku mali do roku 1989. Hlavným dôvodom jeho kolapsu bola ekonomická neefektivita, ktorá spôsobila zaostávanie v porovnaní s vyspelými ekonomikám, v ktorých politici viac či menej nechali pôsobiť „neviditeľnú ruku trhu“. V socializme nemal centrálny plánovač k dispozícii trhové ceny, ktoré vyjadrujú relatívnu vzácnosť jednotlivým zdrojov a preto tieto zdroje väčšinou použil na nesprávnych miestach. Aj preto sa reálny socializmus v poslednej dekáde často označoval ako “nedostatková ekonomika“. Niektoré tovary sa vyrábali nadmerne a iné zas nedostatočne. Centrálny plánovač preto zaviedol na nedostatkové tovary prídelový systém, cez ktorý rozdeľoval žiadané tovary. Nie náhodou sa toto nápadne podobá zavedeným limitom na počty bezplatne cestujúcich, ktoré predstavili tento týždeň slovenské štátne železnice, ako reakciu na veľký záujem vlakov zadarmo. Rakúski ekonómovia Mises a Hayek vedecky dokázali, že socialistický ekonomický systém je dlhodobo neudržateľný a nevyhnutne sa musí rozpadnúť. Nakoľko vlaky zadarmo sú socialistický koncept, jeho budúcnosť je vopred jasná.

Autor je absolventom INESS vzdelávacieho podujatia Seminár rakúskej ekonómie.