Futbal očami ekonóma: prečo je racionálne simulovať

Futbalisti sú často označovaní za padavky a slabochov, ktorí len filmujú a nedokážu ustáť žiadny fyzický súboj. Čo fyzický súboj, ani len najmenší dotyk! Pri hľadaní príčin sa následne často odkazuje na zženštilosť futbalistov, či ich nízky prah bolesti.

Toto je však vysvetlenie, ktoré by nemalo uspokojiť žiadneho ekonóma. Ekonómovia pristupujú k ľudom bez predsudkov. Neberú vysvetlenie, že niekto sa správa systematicky inak preto, že je „iný“. Keď vidí ekonóm veľké autá v USA a malé v Európe, neuspokojí sa s vysvetlením odkazujúcim na rozdiely v kultúre, životnom štýle, či nebodaj veľkosti niečoho iného. Skôr zameria pozornosť  na rozdiel v obmedzeniach, ktorým musia jednotlivci pri rozhodovaní čeliť – v tomto prípade v rozdielnej cene benzínu. Obdobne ani v prípade futbalistov by sa ekonóm nemal uspokojiť s nejakým ad hoc vysvetlením odkazujúcim na nedostatočnú mužnosť, prah bolesti či charakter futbalistov.

A ako by teda malo vyzerať vysvetlenie lahodiace ušiam ekonóma? V srdci ekonómie ležia jednoduché tvrdenia o vzorcoch správania sa ľudí. Na jednej strane ak sa niečo stane relatívne lacnejšie, chceme toho viac a naopak, keď sa niečo stane relatívne drahšie, naša ochota kupovať klesá (klesajúci dopyt). Na druhej strane, keď sa stane niečo relatívne viac výnosné, robíme toho viac a keď výnos z niečoho poklesne, klesá aj naša ochota vykonávať túto činnosť (rastúca ponuka).

Najväčšie nedorozumenie medzi laickou verejnosťou a ekonómami je, že tí prví si myslia, že keď ekonómovia hovoria o relatívnej cene, alebo výnosoch a nákladoch, hovoria výhradne o monetárnych stimuloch, peniazoch. Nie je tomu tak. Ekonómovia hovoria o hocičom čo konkrétne – vy – považujete za výnosy a náklady. Výnosmi manželstva pre ženu môže byť nový šperk a pocit bezpečia a istoty, pričom nákladmi je vydržať tie týždne s jej mužom počas majstrovstiev vo futbale. Týmto sa znova dostávame k futbalu. Kde sa pokúsime vysvetliť patologický sklon futbalistov k filmovaniu na základe špecifických podnetov a obmedzení, ktorým čelia pri hraní futbalu.

Futbal je oproti iným kolektívnym športom charakteristický tým, že v ňom padá relatívne málo gólov, oproti iným kolektívnym športom. To znamená, že jeden gól má v zápase veľkú váhu. Určite vyššiu ako v ostatných športoch. Druhou dôležitou charakteristikou futbalu je spôsob realizácie pokutového kopu, t.j. trestu za faul v pokutovom území. Nastavenie parametrov ako vzdialenosť pokutového kopu od bránky, veľkosť bránky a veľkosť lopty tvoria situáciu, kedy je pravdepodobnosť úspešnosti pokutového kopu pomerne vysoká a to až 75-80%.

Tieto dve charakteristiky spolu vytvárajú takú štruktúru podnetov, ktoré racionálneho futbalistu pobádajú filmovať pred bránou pri akomkoľvek najmenšom dotyku s protihráčom. Ak totižto v tomto filmovaní uspeje, má pomerne vysokú pravdepodobnosť, že sa jemu alebo jeho spoluhráčovi podarí dať gól a navyše, že tento gól pravdepodobne rozhodne zápas.

Druhou stranou rovnice podnetov, ktorým čelia futbalisti, sú náklady filmovania. Tieto sú  ovplyvnené najmä nemožnosťou rozhodcov využívať videozáznamy pri vyhodnocovaní faulu. Keďže tieto technológie vo futbale využívané nie sú, klesajú potenciálne náklady možného odhalenia klamstva futbalistov. Futbalisti tak často padajú aj bez akéhokoľvek dotyku zo strany protihráča.

Plus samotné potenciálne náklady filmovania (žltá karta a strata lopty) sú relatívne nízke aj keď rozhodca odhalí podvodníka. V takomto prípade totižto protistrana nedostane možnosť kopať pokutový kop.

Otázkou ostáva – musia futbalisti padať a filmovať aj mimo pokutového územia? A odpoveď je áno, musia. Aj za predpokladu, že väčšina faulov je mimo jedenástky a rozhodca neodpíska každý nafilmovaný faul, ktorý si herec-futbalista „vyžiadal“, vytvára táto situácia niečo ako budúci záväzok. Aj rozhodca je iba človek, ktorý sa musí navyše rozhodovať v priebehu sekundy (a to bez možnosti využiť moderné technológie) a podlieha pri tom emóciám a tlaku. V prípade, že neodpíska niekoľko kontroverzných situácii v neprospech jedného tímu, vytvára to uňho pocit záväzku, že niektorú ďalšiu – aj keď možno taktiež kontroverznejšiu situáciu -  im už odpíska. Žiadny rozhodca predsa nechce vyzerať, že systematicky nadržiava jednému tímu. A práve tá ďalšia kontroverzná situácia môže byť pokutový kop. Hráči tak svojím simulovaním vytvárajú kapitálové investície v očakávaní budúcich výnosov – a tie sú, ako sme ukázali, relatívne vysoké oproti iným športom.

Všetky tieto vyššie popísané faktory vytvárajú tlak na zdokonaľovanie hereckých schopností futbalistov. Ak tak chcel niekto znížiť počet simulantov a spraviť z futbalistov „tvrdších chlapov“, pomohlo by napr. zaviesť kamerový systém a prísnejšie trestať filmovanie. Taktiež po pomohlo zväčšenie vzdialenosti pokutového kopu od bránky, čo dá väčšiu šancu brankárom a zníži tak očakávaný výnos z filmovania. Alebo zmeniť parametre vo futbale tak, aby v ňom padalo viac gólov (menšie ihrisko).

Najdôležitejším záverom však je, že futbal ako šport neselektuje zoženštených športovcov, ktorí majú nízky prah bolesti, či patologický sklon ku klamaniu. Futbalisti sú úplne rovnakí ako ostatní profesionálni športovci; jediný rozdiel je v prostredí a obmedzeniach, za ktorých sa rozhodujú a ktorým musia pri snahe o víťazstvo čeliť. Je to samotný futbal a jeho pravidlá, ktorý spája niekoľko špecifických obmedzení a vytvára prostredie, kde sú očakávané výnosy z filmovania relatívne vysoké a naopak náklady nízke.

.týždeň, 19.06.2016