Objavovanie zmyslu piešťanského letiska

 Piešťanské letisko patrí popri kúpeľoch a Kolonádového mosta ku genius loci mesta. Vzniklo v roku 1926 a až do pádu socializmu na ňom bol pomerne čulý ruch, keď z neho odlietali aj pravidelné letecké linky.

 Kľúčovým užívateľom bola armáda, výcvik na tomto letisku absolvovalo mnoho vojenských pilotov zo spriatelených, ale aj menej spriatelených, zato devízami oplývajúcich krajín najmä z arabského sveta.

V 90. rokoch však armáda postupne odišla – a letisko začalo tápať.

Dnes je situácia taká zlá, že letisku (vlastnenému z 60 % Trnavským krajom, 20 % štátom a z 20 % mestom Piešťany) hrozí definitívny koniec. Vďaka (až prekvapivo) obrovskému tlaku verejnosti sa na poslednú chvíľu zjavila zázračná záchrana, samozrejme z daní. Stačí aj laický pohľad na finančné výsledky za posledné roky, aby bolo jasné, že ide len o veľmi dočasné riešenie na upokojenie verejnosti. Za posledných 7 rokov dosahovalo letisko ročné tržby okolo 250 000 eur. Výnimkou bol minulý rok, keď v súvislosti s utečeneckou krízou zhoršená situácia v kamiónovej preprave zvýšila cargo prepravu (najmä pre PSA a Kiu) a letisko dosiahlo tržby 500 000 eur.

Letisko si narobilo vysoké dlžoby
Opakujem - tržby. Hospodársky výsledok v roku 2015 napriek takmer dvojnásobným tržbám bol totiž mínus 450 000 eur. A to bol najlepší výsledok od roku 2009, ostatné roky plávala strata medzi pol až jedným miliónom eur. Letisko už začína dlžiť kade tade, len Piešťanom na daniach cez pol milióna.

Pomer účtovnej hodnoty aktív (22 miliónov eur) a zadlženosti je nízky (10 %), ale aktíva letiska sú hlavne pozemky, čo vo vyplácaní dlhov moc nepomôže.

Štedré odmeny pre manažment
Ako to už pri verejných podnikoch často býva, nad činnosťou manažmentu letiska visí otáznik veľký ako Brno. Podľa medializovaných informácii mal manažment na pomery regionálnych letísk veľmi štedro nastavené odmeny. Na tých im letisko dlhuje už 600 000 eur a mnohí za tým videli tlak na konkurz, skombinovaný so záujmom o pozemky, zaujímavými úvermi od fyzických osôb, či od známych veľkopodnikateľov. Dopravcovia vraj dokonca narážali na nechuť manažmentu spolupracovať na nových príležitostiach. Takéto vyjadrenie priamo od dopravcu som nezachytil, v mútnej vode čoraz politickejšieho boja na piešťanskej radnici aj mimo nej je už ťažké odlíšiť pravdu a fámy. Jednoducho klasika správy majetku vo verejnom vlastníctve, tu by sme mohli komentár skončiť. Ale dôležité je upozorniť na ešte jeden faktor, ktorý sprevádza verejné podniky v ich ekonomickom živote.

Ako mnoho iných biznisov, aj piešťanské letisko zažilo tzv. kreatívnu deštrukciu – zmenu podmienok, ktorej musí čeliť každé podnikanie. Odišla armáda a letecký biznis sa zmenil. Prilákať nielen pravidelnú, ale aj charterovú osobnú dopravu na maličké letisko, keď 45 minút pohodlnou jazdou po diaľnici je Bratislavské letisko (v medzinárodných meradlách takisto maličké regionálne letisko) a ďalších 40 minút je medzinárodný gigant Schwechat, je ako prilákať Queen Mary II na Sĺňavu.

Pokračovať v súčasnej činnosti letiska je definíciou plytvania, ročným hádzaním pol milióna eur kanála. Pol milióna eur, ktoré nepadajú z neba a ktoré mohli byť využité oveľa lepšie. Ak chce byť krajina, región, či mesto bohaté, musí si zadeliť priority. „Nostalgia“, či „prestíž“ sú v tom momente voči zdravotníctvu, či školám v nevýhode. Svet sa mení, a niekedy staré musí odísť, aby uvoľnilo miesto novému.

Návod k prežitiu
Je však táto smrť letiska nevyhnutná? To nemôžeme vidieť. Špecializácia a trhové výklenky umožňujú v tieni gigantov prežiť aj menším. Návod k prežitiu sa však nedá vyčítať zo žiadnej učebnice. Je výsledkom procesu podnikateľského objavovania. Piešťanské letisko je smutným príkladom toho, ako pri verejnom vlastníctve firiem zúfalo chýba podnikateľské objavovanie nových príležitostí. Treba skombinovať financie, nápad, ochotu a kompetentnosť zrealizovať ho, prijať na svoje plecia riziko, a vôľu učiť sa od svojich zákazníkov a konkurentov. Správnym namiešaním týchto ingrediencií sa niekedy, áno – len niekedy, podarí uspieť. Napríklad súkromný investor chce pražské Vodochody zmeniť na sekundárne letisko pre vyťaženú Ruzyň, Bratislava to sotva v blízkej budúcnosti bude potrebovať. Výzvou môže byť aj hluk, keďže piešťanské letisko sa prakticky dotýka obytných zón (minulý rok sa tam len pár dní trénovali vzlety 737 a obyvatelia sa sťažovali na hluk). Ale každý problém sa dá inováciou prekonať.

Problém je, že vo verejne vlastnených podnikoch sa takýto mix dosiahnuť nedá prakticky nikdy. Na vysokej úrovni sa dá spaľovanie peňazí daňovníkov v stratových podnikoch zakryť perinou „všeobecného záujmu“. Pri letisku pre okresné 29-tisícové mesto to ide dosť ťažko. Niekedy pomôže presun kompetencií zo štátnej na regionálnu úroveň. V slovenskej realite sú však regióny prakticky bezmocné a odkázané na milosť a nemilosť hradného vrchu. Aj Karlovarské letisko (vlastnené krajom) má čo robiť, aby prežilo z roka na rok, a to obsluhuje kúpeľné mesto s 8x väčšou návštevnosťou ako Piešťany.

Z rodinného striebra — hrdza
Samotné bratislavské letisko prišlo po zmene vlády v roku 2006 o investora, ktorý z neho mohol urobiť menšiu sestru Schwechatu. Tá istá (skoro) vláda dnes dúfa, že o letisko budú mať záujem Číňania. Podobne železničné Cargo sa mohlo predať za pol miliardy eur, rok na to prišla kríza a z „rodinného striebra“ sa stala rodinná „hrdza“. Pár rokov na to sa z neho rozpredávajú aspoň vozne, aby sa celá firma nezosypala na mieste.

Jedinou dlhodobou nádejou letiska je privatizácia. Ak neviete vysloviť toto slovo, pokojne použite synonymum ako „dlhodobý prenájom“ či „získanie strategického partnera“. Malo tak byť už dávno.

To by možno pomohlo objaviť zmysel jeho existencie.
 

Aktuality.sk, 2.12.2016