Zachránila čínska politika jedného dieťaťa svet?

Čína zaviedla politiku jedného dieťaťa v roku 1979 a až v roku 2015 začalo prichádzať k jej uvoľňovaniu (momentálne je hranica posunutá na 2 deti). Táto politika sa uplatňovala formou jednorazovej pokuty za druhé a ďalšie dieťa. Jej suma nebola zanedbateľná. Vzorce boli pomerne komplikované (rôzne podľa príjmu, provincie, iné pre mestské a vidiecke obyvateľstvo), ale pokuta dosahovala až násobky ročného príjmu oboch rodičov. Prenesené do slovenských reálií, za možnosť mať druhé dieťa by priemerný slovenský pár musel zaplatiť až desiatky tisíc eur.

Nie je žiadnym prekvapením, že takéto drastické opatrenie zdanlivo zafungovalo a pôrodnosť čínskych žien poklesla. Zároveň sa však jednal o historicky bezprecedentný zásah do najzákladnejších práv človeka – slobodne rozhodnúť o veľkosti svojej rodiny.

Obhajcovia tohto opatrenia, aj z radov západných intelektuálov, argumentujú tým, že tento zásah do slobody bol nevyhnutný pre zastavenie populačnej explózie. Skutočne?

Nízka pôrodnosť vo vyspelom svete napovedá, že na zníženie pôrodnosti netreba len drastické štátne zásahy. Väčšinou stačí – zbohatnúť. Ale čo rozvojové krajiny? Rovnaký mechanizmus funguje aj tam – ako krajiny bohatnú, pôrodnosť klesá.

Na obrázku vidíte bublinový graf z Gapminder-u. Jednotlivé série bublín predstavujú najľudnatejšie rozvojové štáty sveta: Čínu (najväčšia červená), Indiu (najväčšia modrá), Indonéziu (stredná červená), Brazíliu (žltá), Pakistan (stredná modrá), Nigériu (tmavodmodrá), Bangladéš (malá modrá) a Filipíny (malá červená). X-ová os ukazuje príjem na hlavu v dolároch, Y-ová os priemerný počet detí na matku.

Čína sa zavedením politiky jedného dieťaťa síce „odtrhla“ od skupiny ostatných štátov, tie ju však vzápätí nasledovali – aj bez politiky jedného dieťaťa. Jedine v Nigérii je tento pokles skôr symbolický, v ostatných štátoch sa však dynamika poklesu pôrodnosti podobala tej čínskej. V Indii, druhom najľudnatejšom (onedlho už možno prvom) štáte sveta, klesla pôrodnosť z 3,9 dieťaťa v roku 1990 na 2,5 dieťaťa v roku 2012 a ďalej klesá. V 10 z 20 indických štátov je dokonca pôrodnosť už nižšia ako 2.

Bola Čína v niečom iná ako ostatné rozvojové krajiny? Musela byť nižšia pôrodnosť čínskym ženám nanútená štátom? Pohľad na dáta vraví, že sotva: pôrodnosť čínskych žien klesala oveľa rýchlejšie pred zavedením politiky jedného dieťaťa ako po ňom!

Od nového tisícročia sa dokonca dynamika v Číne začala odrážať, keď sa pôrodnosť odrazila od dna 1,5 dieťaťa a smeruje už k hodnote 1,7. Tento demografický pokus stál nie len obrovský zásah do prirodzeného historického vývoja rodiny, ale vyberie si v nasledujúcich rokoch svoju daň aj v podobe obrovskej diery na pracovnom trhu. Nehovoriac o tom, že selektívne interrupcie spôsobili „prebytok“ niekoľko desiatok miliónov mužov nad spoločenský normál.