Vyššia minimálna mzda? Nie
V Česku len nedávno po rokoch zvýšili minimálnu mzdu. Aj po zmene je o desať eur nižšia ako na Slovensku.
Pritom priemerná mzda je u susedov takmer o štvrtinu vyššia.
Vo svojej tlačovej správe uviedlo ministerstvo práce 1. augusta 2013 nasledujúcu vetu: „Rezort práce má záujem o zvýšenie minimálnej mzdy o reálnu a racionálnu sumu, ktorá zohľadňuje možnosti súčasnej slovenskej ekonomiky.“
Koľko to je?
To, samozrejme, ministerstvo neuviedlo. Len šikovne verejnosti ponúklo vetu, ktorá má navodiť dojem, že nielen zvyšovanie mzdy bude „zohľadňovať“ ekonomiku, ale aj súčasná minimálna mzda reflektuje výkonnosť ekonomiky.
Ako sa však „možnosti“ ekonomiky merajú, nevieme. A vedieť ani nebudeme, lebo ekonómia nič také nepozná. Čo však ekonómia pozná dobre, sú negatívne dosahy minimálnej mzdy na zamestnanosť potvrdené množstvom empirických výskumov.
Ak sa na to pozrieme z tohto pohľadu, tak zohľadňovať „možnosti“ ekonomiky znamená nastaviť minimálnu mzdu tak nízko, aby neškodila. Lenže to by jej úroveň bola podstatne nižšia ako politikmi stanovených približne 42 percent priemernej mzdy. A trúfam si povedať, že suma napríklad okolo 200 eur by bola politicky a odborársky nezaujímavá, a preto „možnosti“ ekonomiky evidentne nie sú v hľadáčiku ministerstva.
Ilúzia sociálneho dialógu
V skutočnosti ministerstvo minimálna mzda vôbec nezaujíma, a ak áno, tak skôr z pohľadu výberu odvodov (rastu minimálneho vymeriavacieho základu). Nezáujem potvrdzuje aj ticho na Úrade vlády, také odlišné od situácie v roku 2006, keď vláda Roberta Fica navrhovala minimálnu mzdu na úrovni 60 percent priemernej mzdy. Nezáujem o minimálnu mzdu totiž umožňuje a podporuje nešťastný zákon o minimálnej mzde 663/2007 Z. z.
Prečo nešťastný?
Vyvoláva a podporuje ilúziu sociálneho dialógu. Všetci však vieme, ako prebieha dialóg sociálnych partnerov. Dialóg, ktorý nevyžaduje žiadnu odbornú prípravu, silné argumenty, dlhodobé dopadové štúdie. Dialóg, v ktorom ide o prerozdeľovanie, kde jedna skupina berie, respektíve nemá čo stratiť a druhá strana musí dávať.
V bežnom svete by diskusia s takýmto „rozložením“ síl nemala ďaleko od vydierania (tu treba rozlišovať kolektívne vyjednávanie na úrovni podniku, od vyjednávania na centrálnej úrovni, to prvé je zmysluplné a prirodzené, ak nie je umelo vynucované zákonom). Sociálny dialóg je tak len hľadaním kompromisnej hodnoty medzi neprimeranými požiadavkami odborárov (tento rok plus osem percent!) a snahou zamestnávateľov vyhnúť sa administratívne vynútenému zvyšovaniu mzdových nákladov.
Existencia zákona de facto neumožňuje diskusiu o podstate minimálnej mzdy. Súčasná výška minimálnej mzdy je nepriateľom 300tisíc nezamestnaných, ktorí však nemajú odborárov, ktorí by ich zastupovali a žiadali jej zrušenie. Minimálna mzda nie je daná z vesmíru a ani Nemecko centrálne stanovenú minimálnu mzdu nemá.
V dnešnej podobe zákon navyše poskytuje vláde obrovské pohodlie a zakotvuje nezáujem vlády o účasť v tejto diskusii. V prípade nedohody sociálnych partnerov (čo spriatelené, ale aj nespriatelené odbory vedia ľahko zabezpečiť), ukladá vláde povinnosť (!) § 8 ods. 2 medziročne zvýšiť minimálnu mzdu aspoň o rast priemernej mzdy v predchádzajúcom roku. Presne taký je aj momentálny návrh ministra Richtera. Načo potom diskutovať o dramatickom náraste minimálnej mzdy v ekonomike so 14-percentnou nezamestnanosťou?
Mimochodom, na základe tohto ustanovenia si vie vláda valorizáciu minimálnej mzdy zvýšiť aj sama bez jalových diskusií s odborármi a zamestnávateľmi. V minulom roku vzrástla priemerná mzda o 2,5 percenta, na čom sa podieľali mzdy v súkromnom sektore 2,2percent ným rastom a mzdy vo verejnej správe 3,7-percentným rastom!
Stačí teda zvýšiť platy zdravotníkom a učiteľom, a rast mzdy je vyšší, ako dokáže zaplatiť súkromný sektor. Naviazanie rastu minimálnej mzdy na priemernú mzdu je podivné aj z iného dôvodu. Ak z dvoch miliónov zamestnancov príde pre krízu o prácu stotisíc nízkopríjmových zamestnancov, priemerná mzda vzrastie. A na základe tohto prepúšťania by nasledujúci rok mali vzrásť aj mzdové náklady nízkopríjmových skupín, ktorých pracovné miesta sú v ohrození?
Namiesto ľubovôle garancia
Pôvodný zámer zákona bol odstrániť ľubovôľu ministerstva práce pri stanovovaní rastu minimálnej mzdy. Teraz máme namiesto ľubovôle jej garantované zvyšovanie na základe parametra, ktorý nie celkom dobre vypovedá o podmienkach na trhu práce.
Česko tento zákon nemá, minimálnu mzdu určuje vyhláškou, a vlády ju v období rokov 2007 až 2013 nevalorizovali. Zjavne sa Česko vďaka tomu neprepadlo medzi krajiny tretieho sveta. Až v tomto roku Zemanom dosadení úradníci minimálnu mzdu zvýšili na úroveň o desať eur nižšiu (!), ako je na Slovensku. V ekonomike, kde je priemerná mzda vyššia takmer o 25 percent.
Predstava, že by súčasná vláda bola ochotná novelizovať zákon o minimálnej mzde, sa zdá naivná. Po niekoľkých rokoch neklesajúcej nezamestnanosti sa však možno na to odhodlá. Ani nie je potrebné zrušiť celý zákon, pre mnohých je úplná absencia minimálnej mzdy neprijateľná. Stačilo by zmeniť prvý paragraf a uviesť v ňom, že ustanovenia zákona platia pre jednotlivé kraje, ak je v nich miera nezamestnanosti nižšia ako desať percent.
A predchádzať príjmovej chudobe pracujúcich sa dá o dosť efektívnejšie odstraňovaním odvodového zaťaženia. Odvodová odpočítateľná položka v našom návrhu „Minimálna mzda – účinný nástroj zvyšovania nezamestnanosti“ by bola k nízkopríjmovým zamestnancom štedrejšia ako osempercentný rast minimálnej mzdy podľa návrhu odborárov, aj keby sa o odvodovú úľavu rozdelil zamestnanec so zamestnancom pol na pol.
Aby však mohla vláda financovať výpadok v odvodoch, treba prestať plytvať a míňať vzácne zdroje na neefektívnu podporu dočasných pracovných miest a investičné stimuly.