Fiškálna únia je sobáš z donútenia

Zatiaľ je totiž len polovičná. Existujú transfery zdrojov z jednej skupiny štátov k druhej skupine štátov. No tieto transfery nie sú financované daňami, ale dlhom – eurodlhopismi, ktoré majú podobu dlhopisov Európskeho stabilizačného mechanizmus. Ako sa však vraví, dnešný dlh sú zajtrajšie dane a fiškálny kruh sa uzavrie.

Eurozóna podľa pôvodných plánov nikdy nemala – ba dokonca nesmela – byť fiškálnou úniou. Celý tento proces sa podobá niečomu, čo Američania volajú „shotgun wedding“, teda sobáš z donútenia. Nikto sa akosi necíti pripravený, ale čosi sa medzi partnermi stalo a panuje názor, že vrátiť sa už nedá a čo sa má stať, nech sa teda stane.

Spoločné ručenie za dlhy a zdieľanie príjmov a výdajov má v sebe mnoho rizík. Morálny hazard toho, že každá krajina sa bude snažiť byť príjemcom a nie darcom. Daňovú harmonizáciou, ktorá zabije možnosť krajín konkurovať nižšími daňami.

Pritom práve vďaka tejto možnosti sa krajinám ako Slovensko či Estónsko podarilo vyhrabať sa z post-socialistického ekonomického marazmu. A problémom budú, samozrejme, narastajúce nacionalistické trenice medzi príjemcami transferov a ich platcami.

Celý plán fiškálnej únie stojí na fatálne chybnom predpoklade, že tentoraz sa nám už konečne raz podarí vytvoriť kredibilné a vymožiteľné pravidlá, ktoré udržia fiškálnu úniu zdravú.

Avšak páchateľ nikdy nebude sám sebe sudcom a katom, vlády nikdy na seba neuvalia trest za porušovanie pravidiel. Máme s tým už dve dekády skúseností.

Existuje jediný nezávislý arbiter, ktorý má moc potrestať politikov za porušovanie pravidiel. Tým arbitrom je trh, vyjadrený rozhodnutiami investorov veriť či neveriť politikom. Síce pokrivený nezdravým vzťahom bánk a politikov, ale stále ten najlepší, aký máme. Vznikom fiškálnej únie sa trh posunie viac do úzadia a jediný nezávislý rozhodca príde o píšťalku.

Často sa poukazuje na USA ako fungujúcu fiškálnu úniu. No Európa nie je USA. Rozdiel v HDP medzi najbohatšou Aljaškou a najchudobnejším Mississipi je asi dvojnásobný (vynechávam miniatúrne Delaware a DC).

Rozdiel medzi Bulharskom a Rakúskom je sedemnásobný. V USA je obrovská mobilita pracovnej sily, presun medzi Seattlom a Houstonom je bežnejší ako tu presun z Malaciek do Viedne. Jazyk, kultúra, podnikateľská kultúra, byrokracia, korupcia, súdne systémy, to všetko má v jednotlivých štátoch podstatne menšie odchýlky ako v Európe.

Neporovnávajme s USA, ale skúsme si predstaviť fiškálnu úniu medzi USA, Kanadou, Mexikom a Guatemalou. Pretože to je lepšie prirovnanie k tomu, čo sa únia snaží v Európe vybudovať.

Argumentačnou baštou apelujúcou nie na ekonomické rácio, ale na morálne cítenie, je tvrdenie o potrebe solidarity medzi členskými štátmi. Problémom nie je ani tak to, že solidárni majú byť Slováci s priemerným platom 800 eur so Španielmi, ktorých plat dosahuje v priemere takmer 2 000 eur. Skutočný problém je to, že v prípade fiškálnej únie sa nejedná o žiadnu solidaritu.

Fiškálna únia nie je ani poistná schéma, kde jedna krajina pomôže druhej a o päť rokov sa úlohy zase prehodia. Fiškálna únia nevytvára solidaritu, ale vzťah odkázanosti, ktorý nie je prospešný pre väčšinu ani v jednej krajine.

Doterajšia pomoc Grécku viedla k tomu, že krajina má vyšší dlh, vyššiu nezamestnanosť, neuzdravený bankový systém a nižšiu životnú úroveň, ako mala na začiatku zachraňovania. Jediným výsledkom bolo udržanie politickej reprezentácie pri moci. Podobne obyvateľstvo krajín jadra nijak neprofitovalo z pomoci juhu. Ich úspory, dôchodky a dane dnes visia na gréckej schopnosti vrátiť požičané.

Výsledkom je aj vzostup protieurópskych nálad naprieč Európou a to ešte obyvatelia jadra nemuseli naozaj otvoriť peňaženky. Čím násilnejšie bude tlačenie štátov do tesnejšej únie, tým väčší odpor voči tomu bude. Manželstvá z donútenia sa zriedka vyvinú šťastne.

Trend, 21.11.2013