Strašenie klimatickým peklom

Pred nejakým časom sme reagovali na blog Greenpeace Slovensko o obnoviteľných zdrojoch, v ktorom sa nám tak trocha nepozdávala ich formulácia, že tieto zdroje sú „zadarmo“. Po pár dňoch sa objavila ich protireakcia. Poďme teda v tejto blogovej diskusii pokračovať.

Na úvod musím trocha smutno skonštatovať, že autorka si neodpustila tradičné ukazovanie prstom na tých, ktorí nezdieľajú jej katastrofický pohľad na svet. Aj my by sme mohli napísať, že „Greenpeace je organizácia, známa svojím strašením o konci sveta“ a prihodiť niečo o tom, aký je pomer potenciálnych grantov a iných finančných zdrojov pre katastrofistov verzus pre optimistov v klimatickej otázke. Lenže toto škatuľkovanie fakty vyvrátiť nedokáže, tak sa mu teraz aj na budúce vyhnime.

V prvej časti textu sa autorka venuje dôvodom, prečo rastie cena elektriny. Samozrejme súhlasíme, môže za to aj studená zima, aj rastúce ceny plynu. Veď aj my sme opakovane upozorňovali, že za skokmi v cenách energií treba hľadať aj monetárnu politiku a z nej tečúce „horúce peniaze“. A rovnako sme si vedomí skutočnosti, že ruského plynu je v Európe výrazne menej ako obvykle.

Problém je, že príliš veľa nitiek sa zbieha v otázke zelenej energie. Problém s cenami plynu by bol podstatne menší, keby plynové elektrárne nemuseli vo veľkom zaskakovať za výpadok veterných a fotovoltických elektrární. V momente, keď toto píšem (piatok 10:30 doobeda) je výkon nemeckého soláru 0,17 % inštalovaného výkonu (nie, to nie je preklep) a veterných elektrární 20 % inštalovaného výkonu. Za 52 % momentálnej výroby v Nemecku zodpovedá v tomto momente uhlie a plyn, nejaké percentá (cca 7 %) pridáva relatívne stabilná biomasa. A to ešte zatiaľ Nemci nezavreli všetko jadro, ktoré im aktuálne dodáva 7,7 GW (11 %) výkonu.

Z rovnakých dôvodov hrajú akútnu rolu v cenách energií aj emisné povolenky, pretože tie primárne potrebujú opäť fosílne elektrárne. Len tak mimochodom, za ten mesiac, odkedy som napísal prvý blog, cena povoleniek stúpla o ďalších 50 %. Takže s už takmer vypnutým jadrom, slabo sa točiacimi vrtuľami a zasneženým solárom si musia Nemci kúpiť drahý plyn a drahé povolenky, ak nechcú vytiahnuť voskové kahance (a vďaka jednotnému trhu s energiami aj my). A to už v tej svojej slávnej Energiewende preinvestovali okolo 500 - 600 miliárd eur, teda zhruba 24 000 eur na 4-člennú domácnosť. Nie náhodou platia nemecké domácnosti najvyššiu cenu elektriny v EÚ.

Tým sa dostávame k druhej časti textu Greenpeace. Áno, plyn nie je zadarmo a bohužiaľ stále existuje aj štátna podpora uhoľných baní (proti tej slovenskej my bojujeme už dlhé roky) a počasie spôsobuje mnohomiliónové škody povodňami a víchricami. Ale hlavnou výzvou môjho predošlého komentára bolo sulíkovské „vytiahnime excel“. Na jednej strane sú príjmy (čistejšie ovzdušie o rok, menej záplav v roku 2100 – ak presvedčíme aj Činu a Indiu), na druhej strane náklady. Ak každé euro investované do premeny energetiky „prinesie 3-8 eur výhod“, ako sa píše v blogu, tak kde je tých 1500 – 4000 miliárd eur výhod z Energiewende? Kde je tých 12 – 32 miliárd eur výhod zo 4 miliárd eur preinvestovaných do OZE a KVET na Slovensku od roku 2010? Na jednej strane sú reálne eurá z vrecák spotrebiteľov, na strane druhej sú často príliš zjednodušujúce prepočty. Autorka sama uvádza priame náklady minuloročných povodní na Slovensku v rádoch jednotiek miliónov eur. Porovnajte si to s číslami vyššie.

Celý blog nenápadne obchádza jeden zásadný bod. Ak by Nemci a s nimi niektoré ďalšie štáty (aj na tlak organizácií, ako je Greenpeace) postupne nevypli všetko fungujúce jadro, dnes by bol tento článok o inom. Ceny elektriny by boli nižšie, závislosť na plyne menšia, v prevádzke by bolo menej fosílnych elektrární a aj tie obnoviteľné zdroje by dávali väčší zmysel, ak by boli postavené na stabilnej chrbtovej kosti jadra. Nie som fanatik jadra a rozšafné plány na výstavbu tretej jadrovej elektrárne na Slovensku sme v minulosti tvrdo kritizovali. Ale zavrieť už postavené jadrové elektrárne bolo ekonomické aj emisné Waterloo. Rovnako tak nie som náboženským odporcom obnoviteľných zdrojov energie. No tváriť sa, že v najbližších rokoch na nich postavíme dosiahnutie cieľov Fitfor55 je cestou do ekonomického pekla.

Autorkin blog miesto tohto priznania končí tam, kde sme túto diskusiu pred pár týždňami začali: „Treba, aby za prechod platili znečisťovatelia.“ Nie, nič také neexistuje, nie je žiadne „my“ a „oni“. Tí „znečisťovatelia“ sú firmy, vyrábajúce topánky, telefóny a jogurty na naše stoly. Sú to elektrárne, ktoré nám svietia a kotolne, ktoré nám kúria. Áno, ak zainvestujú, môžu produkovať menej emisií. Ale jediný zdroj na investície, ktorý majú, je od nás – zákazníkov. Len náklady na dekarbonizáciu ťažkého priemyslu sa budú rátať minimálne v mnoho stovkách miliárd eur – nie v roku 2100, ale už v najbližších pár rokoch. Preto sa poďme fakticky baviť o tom, ako tých „Fitfor55“ zaplatíme my – spotrebitelia a daňovníci, nie nejakí „znečisťovatelia“ z inej galaxie.

blog SME, 14.12.2021