Euro nepotrebuje fiškálnu úniu, ale trhové úroky

Zlyhania eura vedú k mantre, že politicky a ekonomicky rôznorodé krajiny so spoločnou menou potrebujú aj spoločné ministerstvo financií.

Je to zaujímavý obrat. Pred založením eurozóny hypotéza ekonómie hlavného prúdu, že menová únia nemôže fungovať bez fiškálnej u európskych politikov, vôbec nerezonovala. Pritom riziká vyplývajúce z menovej únie fiškálne suverénnych štátov boli všeobecne známe a písali sa o nich štúdie varujúce Európsku úniu pred budúcimi problémami. Americký ekonóm Christopher A. Sims napísal tesne pred eurovým výkopom v roku 1999 :„Na to, aby bola EMU dlhodobým úspechom, budú musieť vzniknúť alebo byť vynájdené ešte stále nešpecifikované fiškálne inštitúcie.“

K stereotypu o anglosaských neprajníkoch kontinentálnej Európy sa pridal napríklad aj  britský profesor na London School of Economics a  člen bankovej rady Bank of England Charles Albert Eric Goodhart. Odporúčal s eurom počkať, kým politická a sociálna integrácia neumožní transfery, ktoré by absorbovali regionálne šoky. Ekonomické výhrady voči projektu novej politickej meny boli ale hádzaním hrachu na politickú stenu. Úloha európskych byrokratov znela jasne: „ Viac Európy!“ a euro bolo výborným nástrojom. Lídri tlačiaci Európu do eura o rizikách dobre vedeli. Problémy absentujúceho prerozdelenia sa mali riešiť až po vzniku prípadnej krízy. Stratégovia európskej politickej triedy počítali s tým, že budúca kríza môže paradoxne pomôcť transformácii únie na niečo podobajúce sa na federálny štát. Takéto napoleonské tendencie európskych demokratov ilustruje výrok bývalého socialistického premiéra Talianska a vtedajšieho predsedu Európskej komisie Romana Prodiho v rozhovore pre Financial Times v roku 1999: „Som si istý, že euro nás donúti zaviesť novú sadu nástrojov ekonomickej politiky. No je politicky nemožné navrhnúť to už dnes. No jedného dňa príde kríza a tieto nové nástroje sa vytvoria.“

Problémom pre euro nie je absencia európskej vlády, či ekonomická rôznorodosť jednotlivých členov. Ekonomicky rôznorodé, suverénne štáty stáročia úspešne fungovali a bohatli v celosvetovej menovej únii postavenej na zlate a striebre. Problém je Európska centrálna banka, ktorá sa snaží bez ohľadu na rôznorodú ekonomickú realitu vybaviť jednotlivým krajinám netrhovo nízke úroky. Nie podľa fiškálnych a ekonomických zásluh, ale všetkým rovnako. Všetci majú mať právo na nízky úrok, bez ohľadu na to, akú majú silnú ekonomiku, či si robia fiškálne domáce úlohy, či nemali vyrovnaný rozpočet 40 rokov alebo majú neudržateľný dlh.

Fiškálna únia je ambiciózny a hlavne nebezpečný cieľ. Pripomína odhodlanie páru, ktorý sa rozhodol partnerské nezhody a hádky vyriešiť manželstvom. Krajiny, ktoré sa nevedia skoordinovať dostatočne ani na to, aby fungovala aspoň menová únia, nebudú vedieť natoľko spolupracovať, aby udržali funkčnú fiškálnu únia vyžadujúcu omnoho väčšiu mieru potláčania národných záujmov a ignorovania miestnych voličov. Nádej nie je dobrá stratégia pri budovaní stabilnej únie. Za tieto chyby z naivity už dnes platíme obmedzením základných gréckych slobôd.

.týždeň, 26.7.2015