Miesto toho, aby štát zaujímal výsledok, zaujíma ho postup. Stará to bolesť štátnej správy minimálne už od čias kafkovskej c.k. byrokracie. Dôležité je dodržať osnovy, vyplniť formulár, mať normovaný počet pisoárov či získať certifikát. Spojitosť prostriedkov so zamýšľaným cieľom je skúmaná povrchne, ak vôbec, a spätne sa prakticky nevyhodnocuje. Vidíme to vo všetkom možnom - v oblasti hygieny, regulácie živností a samozrejme v školstve. 

Pekný príklad prináša nedávny návrh Zákona o jednotnom informačnom systéme v cestnej doprave, ktorý v ostatných mesiacoch prechádza legislatívnym procesom. Ten okrem iného zavádza niekoľko nových pravidiel pre autoškoly. Okrem iného budú autoškoly musieť byť vybavené zariadením, ktoré bude monitorovať účasť študentov na vyučovaní a na jazdách. Je to údajne opatrenie proti „špekulantom“ zo strany majiteľov autoškôl, ktorí po dohode so študentami uberajú z povinného počtu jázd a hodín, čím šetria náklady, čo im umožňuje ponúknuť nižšiu cenu za kurz.

Spomenul som si na svoje kurzy spred mnohých rokov. Skupinka študentov sme s inštruktorom stáli na parkovisku pred prvou jazdou na motorke. Zrazu prišiel nás posledný spoluštudent – resp. priviezol sa. Na vlastnej krosovej „päťstovke“. Pre umocnenie efektu prešiel záverečných 50 metrov na zadnom kolese a zastal pred inštruktorom. Ten mu len kývol rukou: „Bež domov!“. Už sme ho na jazdách motorkou viac nevideli.

Miesto uťahovania pravidiel a orwellizovaní autoškôl, skúsme sa pohrať s úplne opačnou myšlienkou – zrušením povinných autoškôl. Pre Slováka, zvyknutého žiť pod dohľadom úradníckych tabuliek od úvodného plesnutia doktorom po zadku novorodenca až po úmrtný list, to môže byť šokujúca myšlienka. Ale napríklad vo Veľkej Británii (Severné Írsko má vlastné pravidlá) to tak funguje odjakživa.

Za volant tam môže usadnúť už 17-ročný (v prípade zníženej mobility je hranica už 16 rokov) vodič, ktorý požiada o tzv. dočasný vodičský preukaz (provisional driving licence). Ten je udelený automaticky, bez absolvovania autoškoly a bez akýchkoľvek skúšok. Šoférovanie s týmto preukazom má viacero obmedzení, okrem zákazu jazdy po diaľnici je to najmä povinná účasť spolujazdca staršieho 21 rokov s aspoň 3-ročným riadnym vodičským oprávnením (niektoré poisťovne si stanovujú pravidlá ešte nad rámec tohto zákonného limitu).

Takýto „dočasný“ vodič môže následne hocikedy požiadať o vykonanie najskôr teoretickej a potom praktickej skúšky. Po ich úspešnom zložení dostanú vodičský preukaz. Žiadna povinná autoškola v procese.

Britské cesty však nie sú zaliate krvou účastníkov nehôd. Skôr naopak – Spojené kráľovstvo má dvakrát (Eurostat) či dokonca trikrát (WHO) nižšiu úmrtnosť na cestách na obyvateľa ako Slovensko a patrí k najbezpečnejším krajinám na svete, čo sa smrti pri autonehodách týka.

Znamená to, že povolanie inštruktora autoškoly je v Británii neznámy pojem? Omyl – v krajine je 41 000 registrovaných inštruktorov (na Slovensku je cca 350 autoškôl, celkový počet inštruktorov som nevypátral). Spraviť testy na vodičák totiž nie je banalita. Priechodnosť teoretickým testom je cca 50% a praktickým v závislosti od lokality 30-80% (veľké mestá sú ťažšie). Uchádzači sa môžu učiť jazdiť napríklad len s rodičmi, ale tí málokedy majú čas a znalosti naučiť svoje dietka všetky dopravné situácie, ktoré sa skúšajú na praktickom teste. Anekdotické dáta hovoria o potrebe 20-60 hodín lekcií v autoškole na úspešné absolvovanie praktickej skúšky.

Vďaka nepovinnosti majú britské autoškoly voľnosť v tvorbe produktov a v snahe ponúknuť lepší produkt ako konkurencia ju aj naplno využívajú - od bežnej výuky, cez zrýchlenú až po kondičné jazdy či „ženskú“ autoškolu. Dokonca sú v ponuke lekcie šoférovania (na bežných autách, ale v uzavretých areáloch) pre deti už od 10 rokov.

Aj kombináciou lákavých produktov (ktoré 10-ročné dieťa by si nechcelo zašoférovať?), tvrdých testov a trestov (vymáhaniu škody za spôsobené nehody sa v Británii venuje celá armáda právnikov) sa podarilo dosiahnuť vynikajúce výsledky nehodovosti. Na Slovensku sa to zatiaľ rieši sledovaním, formulármi a povinnými superdrahými trenažérmi. A to výchova vodičov je bohužiaľ len špičkou ľadovca, čo sa týka prístupu verejnej správy k prostriedkom a cieľom.

SME, 12.11.2015