Nešťastné eurofondy

Prílev eurofondov nie je výhra. Príliš často to končí mrhaním vzácnych zdrojov.

"Kto sa dnes chce ťahať s Európskou úniou, keď potrebujeme eurofondy?“ Premiérov výrok z doby krátko po posledných voľbách dokonale ilustruje vzťah väčšiny ľudí k eurofondom. Zachraňovanie Grécka, bruselská byrokracia, či ničnerobiaci  europoslanci s kozmickými platmi dvíhajú tlak všetkým, no v prípade eurofondov sa kritizujú len dve veci – nízke čerpanie a korupcia. No pri pozornejšom zamyslení dostáva prospešnosť samotného konceptu eurofondov výrazné trhliny.

Toto je jeden z momentov, kde na ekonomické myslenie nestačí sedliacky rozum , ten užitočný, ale nie univerzálny nástroj analýzy.  Pred nami leží kopa peňazí, stačí sa po ňu s príslušným projektom v ruke načiahnuť, to predsa nemôže byť nič zlé?

Pyrenejské šialenstvo

Časť eurofondov v Európe padne na očividne nezmyselné projekty, ktoré prešli vďaka nekompetencii, či priamo korupcii. Nebude to zanedbateľná suma, len v Taliansku  registruje Európsky úrad pre boj proti podvodom za posledných 10 rokov 4 421 podozrivých prípadov nakladania s európskymi peniazmi. Ale to je chyba v systéme, nie systému.

Na poznávací zájazd za zásadnými chybami modelu eurofondov je najlepšie vybrať sa na pyrenejský polostrov. Vaša cesta takmer určite povedie aj po jednej z miestnych diaľnic. Španielsko so 46 miliónmi obyvateľov má najrozsiahlejšiu diaľničnú sieť v Európe a tretiu (podľa niektorých hodnotení až piatu) najrozsiahlejšiu sieť na svete. Podobne Portugalsko má o 60% väčšiu dĺžku diaľnic na obyvateľa ako Nemecko, o 100% viac ako priemer EÚ a o 300% viac ako Británia. Nie je výnimkou, že v tejto malej krajine ležia v dlhých úsekoch paralelne vedľa seba dve diaľnice. Nejde len o diaľnice. Španielsko má najviac komerčných letísk v Európe a po Číne druhú najdlhšiu sieť rýchlostných tratí na svete, dlhú takmer ako nemecká a francúzska sieť dokopy.

Tento infraštruktúrny boom prišiel so vstupom oboch krajín do Únie v roku 1986. Portugalsko odvtedy svoju diaľničnú sieť zdesaťnásobilo keď z 300 kilometrov vzniklo 3000 kilometrov diaľnic (o niečo menšia ČR má 750 km). Španielsko len v prvom desaťročí tohto storočia postavilo 5200 nových kilometrov diaľnic. Nič nie je zadarmo, tobôž nie diaľnice. V Portugalsku zhruba štvrtina štrukturálnych fondov, teda asi 24 miliárd eur, išla na výstavbu ciest. Spoluúčasť stála Lisabon 21,5 miliardy eur. Štvorčlenná portugalská rodina tak za posledných 27 rokov zaplatila za tento stimul hospodárskeho rastu (rozumej luxus) 40 000 eur.

Po šiestich rokoch čoraz intenzívnejšej ekonomickej krízy obe krajiny zisťujú, že prestrelili nielen v realitách, ale aj v infraštruktúre Existujú tam nielen mestá duchov, ale aj letiská či cesty duchov. . Predpokladaný objem premávky sa s krízou prepadol, alebo lepšie povedané – nikdy neprišiel. V okolí Madridu sa premávka prepadla o takmer 20%. V Portugalsku v prvých troch mesiacoch tohto roka medziročne prepadol počet zápch o dve tretiny.  Zo 48 komerčných letísk, vybudovaných v Španielsku za posledných 20 rokov, len 11 dokáže vytvárať zisk. Legendou sa stalo letisko regionálneho pol miliónového  mesta Castellon, ktoré malo podľa predpovedí obslúžiť 2 milióny pasažierov ročne. Letisko bolo dokončené, vrátane 24-metrovej bronzovej sochy regionálneho politika za 300 000 eur. Na letisku nakoniec nepristálo ani jediné lietadlo. Soche medzitým zlodeji kovov odpílili ruku.

Časť diaľnic v Portugalsku aj Španielsku bola postavená cez PPP projekty podobne ako naša R1. Napriek výrazným štátnym dotáciám (neraz aj cez 50% nákladov) sa čoraz viac prevádzkujúcich spoločností dostáva do vážnych finančných problémov vďaka padajúcim príjmom z mýtneho. To napríklad v Portugalsku po zvýšení dosahuje neraz cez 20 eur na 300 km úsekoch, čo motivuje vodičov využívať okresné cesty, alebo neplatené štátne diaľnice. Ako sa vyjadril Jacobo Diaz Pineda, šéf asociácie združujúcej prevádzkovateľov diaľnic: „Mali sme veľa zdrojov z fondov EÚ a vytvorili veľmi krátky a rýchly rast bez premýšľania nad tým, čo sa stane, keď sa kohútiky zatvoria. Teraz si nemôžeme dovoliť ani udržiavať to, čo sme postavili.“

Zle alokovaný kapitál

Ako sa mohli krajiny pustiť do projektov, ktoré dnes už na prvý pohľad vyvolávajú klopkanie na čelo aj u žiakov základnej školy? Presne z toho dôvodu, ktorý je spomenutý na začiatku. Stačilo sa natiahnuť po voľnej kope peňazí. Konkrétne po dvoch kopách. Jednou kopu boli superlacné peniaze, ktoré s vidinou vstupu do eurozóny (a nemeckej peňaženky, ručiacej za všetko) začali plynúť do krajín, dovtedy vnímaných ako rizikových. To umožnilo nafúknuť bubliny v nehnuteľnostiach, či verejných výdavkoch. Tou druhou kopu boli štrukturálne fondy, ktoré umožnili nafúknuť najmä verejné výdavky. Spoluúčasť sa zaplatila z tej prvej kopy.

Pri eurofondoch je cieľ minúť, nie premýšľať. Dobrý projekt je ten, ktorý prejde byrokratickou mašinou a na konci dostane zelenú pečiatku, to je jediné podstatné kritérium kvality. No každá krajina má v určitom časovom bode dané množstvo kapitálu a pracovnej sily. Úsilie sa sústredí na projekty, ktoré spadajú pod nejaký európsky program (ideológiu) a na ktorých sa dajú vyčlenené peniaze dostatočne rýchlo minúť. Cesty sú z tohto pohľadu ideálne. Ich „užitočnosť“ sa dá vždy obhájiť (veď cesta predsa nemôže byť zlá) a peniaze sa na ne dajú minúť len taký fukot.

V niektorých prípadoch sa postavia absolútne nezmysly, ako prázdne španielske letiská, či rozhľadne bez výhľadu. V iných prípadoch vzniknú projekty, ktoré majú istú pridanú hodnotu, no na rebríčku urgentnosti sotva obsadia popredné miesta. Stačí si spomenúť na nejedno euro-námestie v mestečkách našich regiónov s 25% nezamestnanosťou. Euro projekty tak vytláčajú užitočnejšie súkromné, ale aj verejné investície.

Kopa peňazí s názvom eurofondy spôsobí, že niekto bude skutočne bohatší. No budú to najmä tí, ktorým sa podarí ku peniazom dostať – poradenské firmy, schvaľujúci úradníci a firmy realizujúce projekty. Ostatným ostane naopak menej. Na Euro-projekt za 2 eurá musíme dať z vlastných 90 centov na národný rozpočet za každé euro, ktoré príde z EÚ. K spoluúčasti musíme totiž pripočítať sumu, ktorú zasielame ako príspevok priamo do komunitného rozpočtu. Ak uveríme anekdotickým zmienkam o predraženosti euro-projektov o desiatky (pri menších projektoch údajne až o stovky) percent, zrazu na projekt dáme s eurofondami z vlastného vrecka viac, ako by sme dali bez nich. A to nevravíme o armáde úradníkov, ktorí miesto produktívnej činnosti spotrebúvajú ďalšie zdroje a zvyšujú tak náklady. Nezabudnime ani na to, že z vašeho nového čínskeho telefónu a pakistanského trička ste poslali ďalších pár euro do Bruselu ako clo. Na ďalší článok je téma, koľko nás ročne stojí dosahovanie cieľov, vyžiadaných Bruselom. Napríklad nútený podiel vysokoškolákov na celkovom obyvateľstve.

Jednou z podmienok čerpania bruselských eurofondov je, že tieto zdroje nemajú nahrádzať národné výdavkyA tak to, čo štát míňal pred tým, míňa rovnako aj naďalej (okrem kapitálových výdavkov), navyše sa k tomu pridali dodatočné výdavky na príspevky a spolufinancovanie

Cieľ nesplnený

Jedným z proklamovaných cieľov fondov je konvergencia, teda ekonomické zblíženie v EÚ. Od roku 1989 sa prerozdelilo cez regionálnu a kohéznu politiku 818 miliárd euro. Podľa analýzy Konzervatívneho inštitútu sa v období 1990-2011 celkové rozdiely medzi regiónmi NUTS II merané ako regionálna nezamestnanosť prehĺbili o 4 percentuálne body. Napríklad obrovský príliv financií z Bruselu na autonómny portugalský ostrov Madeira neviedol k lepšiemu hospodáreniu, práve naopak, dnes má ostrov s 250 000 obyvateľmi dlh 6 miliárd euro. Problém s umiestňovaním eurofondov je celoeurópsky. Nie tak dávno prebehla médiami správa, že eurofondy použil Facebook, aby vybudoval serverovne vo Švédsku. Pokiaľ firma s ročným obratom päť miliárd dolárov môže legálne využiť európske zdroje, aby realizovala svoju súkromnú investíciu v jednom z najbohatších štátov Európy, je jasné, že tadiaľto cesta nevedie.

Eurofondy sú skvelý marketingový pomocník na budovanie popularity Bruselu a miestnych politikov. Nie nadarmo prezident Madeiry Alberto Joao Jardim podľa miestneho denníka prestrihával až 450 pások ročne, čo mu pomohlo prežiť vo funkcii nepretržite 35 rokov. Zároveň slúžia ako nátlakový nástroj. Stačí si spomenúť na výroky predsedu európskeho parlamentu Martina Schulza, ktorý Slovensku pri rozhodovaní o eurovale nezabudol vytknúť, aké je nevďačné. To, že Slovensko zagarantovalo na záchranu eura štyri krát viac, ako je naša čistá pozícia za sedem rokov, nespomenul.

Postupne sa vytvára dojem, že bez eurofondov ekonomická existencia krajiny snáď ani nie je možná. V slovenskom štátnom rozpočte len štvrtina kapitálových výdavkov nesúvisí s eurofondami. Čoraz viac firiem nebojuje o zákazníkov kvalitnejším a lacnejším produktom, ale bojuje o kus z lákavého európskeho koláča. Nemožno im to vyčítať, ťažko sa presadiť na trhu, kde konkurent príde a vďaka verejným peniazom vás sfúkne ako púpavu. No ak sa cieľom snaženia stane uspokojovanie byrokracie a nie zákazníkov, ekonomická situácia sa bude zhoršovať.

Nepomôže ani to, že časť peňazí ide aj na prínosné projekty. INESS nedávno analyzoval výdavky z eurofondov na rekonštrukciu domovov sociálnych služieb. Ľudia odkázaní na pomoc iných sú iste šľachetným cieľom. No zo 183 euromiliónov sa 90% premenilo na polystyrén a plastové okná. Za eurofondy sa jednoducho zateplilo, pretože to je najrýchlejší a najjednoduchší spôsob, ako peniaze minúť. Pritom návratnosť niektorých zateplení presahuje 80 rokov. Vyhodnocovali sa len kritéria kvality z pohľadu zariadení, nie kritéria kvality života ich klientov. Nie že by to starčekom a mentálne postihnutým uškodilo, v teplejších zariadeniach bez prefukujúcich okien im bude o niečo lepšie. No ak by bola peňazí hoc len polovica, ale použila sa na projekty zamerané na zvyšovanie kvality života (napríklad na deinštitucionalizáciu), efekt by bol podstatne výraznejší. Nevhodné riešenie tohto problému je ešte okorenené bruselskou podmienkou, že projekty musia bežať minimálne 5 rokov. A tak mnohí zamestnanci, ktorí mohli rozvíjať sociálne služby tam, kde ich ľudia potrebujú, ich budú musieť poskytovať v zateplených kaštieľoch na okrajoch miest. Alebo peniaze na zvyšovanie zamestnanosti. Ideálne by bolo získané zdroje použiť na zníženie daňovo-odvodového zaťaženia pracovnej sily. No to sa nesmie, takže stovky miliónov použijeme na umelé vytváranie neproduktívnych miest, ktoré zaniknú v okamihu ako Brusel priškrtí kohútik.

Zvyšujúci sa prílev eurofondov nie je pre Slovensko požehnaním, ale skôr rizikom. A nielen kvôli vysokej miere vynútenej lojality naprieč tisíckami obcí, škôl či podnikov. Motivácia čo najrýchlejšie a najjednoduchšie minúť vzácne zdroje sa bude len zvyšovať. Brusel sa síce bude snažiť uplatňovať prísnejšie kritéria na podmienky čerpania, ale tie majú jasný limit. Aj v záujme Bruselu je totiž maximálne čerpanie fondov.

.týždeň, 15.9.2013