Digitalizácia škôl: ďalšia obeť mikromanažmentu

Vo svete sa aktuálne rieši, či dokáže digitálne vzdelávanie nahradiť analógové. Budú digitálni tútori vytvorení umelou inteligenciou kvalitnejší ako učitelia z mäsa a kostí? Dokážu sa deti učiť z tabletov tak ako zo starých dobrých papierových kníh? Toto sú otázky, na ktoré sa hľadajú odpovede a zatiaľ vôbec nie je jasné, že digitálna revolúcia vo vzdelávaní je automaticky krok k lepším vzdelávacím výsledkom.

Digitálna diskusia na Slovensku je o mnoho úrovni nižšie. Tu riešime úplne základy projektového manažmentu. O pedagogicko-didaktickej stránke digitálneho učenia sa nemôže byť ani reč.

Štát ide minúť 330 mil. eur na nákup digitálneho vybavenia škôl a ďalších 110 mil. eur na ich zapojenie do internetu. Ide o jeden z najväčších balíkov digitalizácie vo verejnej správe vôbec. Očakávali by ste, že takýto veľký projekt a ešte za vlád „reformných strán“, bude špičkovo spracovaný. Opak je pravdou.

Projekt má hneď niekoľko zásadných nedostatkov. Znie to neuveriteľne, ale aj po dekáde digitalizačných projektov, pravidelných diskusií o meraní pridanej hodnoty, niekto bez spytovania svedomia predstaví projekt, ktorého cieľ je zadefinovaný minutými peniazmi a nie dosiahnutými výsledkami. A pritom ide o slávny Plán Obnovy.

Ďalším nedostatkom, na ktorý upozorňuje aj združenie Slovensko.Digital, je, že Ministerstvo školstva sa vydalo formou centrálne riadeného nákupného systému. To znamená, že ministerstvo pre školy určí koľko, čo a v akej kvalite dostanú. Vydalo sa tak tradičným postupom najmenšej námahy: plošne, uniformne, aby to bolo čo najjednoduchšie pre úradníka.

Systém je nastavený takým spôsobom, že ak má škola nejaké notebooky, tak nových už moc nedostane, ale ak nemá žiadne tablety, tak ich dostane požehnane. Nikoho akosi nenapadlo, že škola nemá tablety možno preto, lebo ich nechce a nevie používať. A naopak výučbu na starnúcich notebookoch má výborne integrovanú do vzdelávacieho procesu a nové by sa jej hodili ako soľ.

S týmto problémom súvisí aj fixácia ministerstva na hardware a nezáujem o to, či školy majú čo, vedia ako a vôbec chcú učiť prostredníctvom digitálneho vybavenia. Tento projekt digitalizácie tak spĺňa všetky predpoklady na to, aby veľká časť nakúpených zariadení skončila ako lapač prachu, v lepšom prípade ako hracie zariadenie.

Vo všeobecnosti ide o ďalšiu ukážku mikromanažmentu v školstve. Nedávno sa riešilo to, koľkokrát do roka sa musia umývať okna na telocvičniach. Alebo koľko krát do týždňa má byť povinná telesná. Ale vedeli ste, že ministerstvo reguluje minimálnu teplotu vzduchu vonku, pod ktorou nemôžu deti cvičiť vonku? Skúste si tipnúť počet stupňov. Na konci článku prezradím.

V blízkej budúcnosti sa k tomto mikromanažmentu pridá aj počet tabletov, počítačov, headsetov, projektorov a tlačiarní. Jediným háčikom je, že na Slovensku máme okolo 3000 základných a stredných škôl. To je 3000 rôznych potrieb.

A pritom sa to dá aj inak. Odkedy ľudstvo vymyslelo peniaze, nemusíme si navzájom čítať myšlienky. Ak ministerstvo nedôveruje školám, že využije peniaze na správne veci, môže im namiesto toho poslať vouchre – poukážky. Tie majú zadefinovaný okruh tovarov a služieb, ktoré môžu školy nakúpiť. Toto je riešenie, ktoré navrhovalo aj združenie Slovensko.Digital.

Ale ministerstvo ostalo pri centrálnom nakupovaní za viac ako 400 miliónov eur. Rakúsko-uhorské tradície sa v školstve držia aj v 21. storočí. Mimochodom, deti si môžu dať vonku výklus, len ak je teplejšie ako 15 stupňov.

Startitup.sk, 6.8.2023