O nájomnom bývaní

Pred časom som odpovedal novinárom z Hospodárskych novín na niekoľko otázok ohľadom nájomného bývania a navrhnutému opatreniu pre developerov. Keďže v článku sa objavilo len niekoľko krátkych citátov a táto téma sa u nás neobjavuje často, tu si môžete prečítať celé odpovede:

HN: Nájomné bývanie a obzvlášť verejné nájomné bývanie je u nás veľmi slabo rozvinuté. Robí podľa Vás štát dosť pre jeho rozvoj?

MV: Štát v prvom rade dlhé roky motivuje ľudí k investíciám do nehnuteľností (hypotéky pre mladých, podpora stavebného sporenia), čo sa odráža aj na mimoriadne vysokej miere "bývania vo vlastnom". Nájomné bývanie je komplikované ako na strane investora (zdĺhavosť stavebného konania), prenajímateľa (zákonné zvýhodňovanie nájomcu, čo má za následok napríklad odmietanie rodín s deťmi), aj nájomcu (napr. zložitá zmena trvalého pobytu, ktorá spúšťa kaskádu zmien v registrácií vozidiel, v obchodnom registri atď.). Riešením ale nie je výstavba štátnych bytov, štát je vo všeobecnosti zlý investor, ktorý nedokáže reagovať na trhové zmeny. Väčší zmysel by takéto investície mali na úrovni obcí, tomu by však musela predchádzať väčšia reforma kompetencií a financovania samosprávy. Ekonomické zákony sú neúprosné, kde je vysoký dopyt, bude aj vyššia cena, to sa nedá nijak prekabátiť, ani nájomnými bytmi, ktoré sú pre politikov obľúbenou mantrou.  
 
HN: V Národnom programe reforiem na rok 2018 sa spomína, že jedným z možných riešení nedostatku nájomných bytov je povinný podiel bytov s regulovaným nájmom v nových developerských projektoch, ktoré žiadajú o stavebné povolenie na úrovni od 5 do 10 percent. Výšku nájmu by malo určovať mesto. Ako hodnotíte túto možnosť?

MV: Je to absurdná podmienka, je to prenášanie zodpovednosti za sociálnu politiku z verejného sektora na spotrebiteľov. Povedie to totiž k jedinému - zdraženiu bývania pre ostatných kupujúcich a menšej ochote developerov stavať, keďže takéto opatrenie by predstavovalo vyššie náklady, aj rizikovosť projektu. Je to podobné zasahovanie do vlastníckeho práva, ako keby vám štát prikázal, že jedno sedadlo vo vašom aute musíte vyčleniť pre náhodných okoloidúcich, ktorí nevlastnia auto.

HN:  Aké pozitíva by mohla priniesť väčšia dostupnosť nájomného bývania?

MV: Hlavnou prekážkou na Slovensku je vžitá mentalita, že investícia do nehnuteľnosti je automaticky výhodnejšia, ako nájomné bývanie. Je to prežitok z minulosti, keď v podstate neexistoval žiaden iný spôsob, ako investovať. Keď bude väčší dopyt po veľkých nájomných projektoch, developeri ich dodajú, tak ako bežne dodávajú nájomné projekty pre kancelárske a obchodné priestory.

HN: Je pravda, že tento nedostatok bráni v mobilite za prácou?

MV: Vysoká miera vlastníctva vlastného bývania obmedzuje mobilitu, nemyslím si však, že je to jediný faktor, aj vlastná nehnuteľnosť sa dá predať.  Keď už, skôr sú problémom veľké rozdiely v hodnote nehnuteľností naprieč regiónmi, ktoré sa rozvinuli v pomerne krátkej dobe, a neochota ľudí akceptovať rozdiel medzi trhovou realitou a ich vlastnou predstavou o hodnote nehnuteľnosti. Nízka pracovná mobilita však nie je všeobecný problém, ale skôr problém konkrétnych sociálnych skupín (slobodné matky, ľudia starajúci sa o príbuzných, ľudia s minimálnym majetkom, dlhodobo mimo pracovného trhu a pod.).