Opatrne s ekonómami

Nepúšťať sa do kritického posudzovania a spoliehať sa na názor autority je spôsobom, ako zefektívniť mnohé činnosti.

No každá autorita je ohraničená schopnosťami človeka (ľudí), ktorí ju tvoria. V prípade vedy, ktorá si požičiava metódy z prírodných vied, ale skúma nimi spoločenské javy, sú tieto hranice ešte viditeľnejšie. Preto pri posudzovaní vedeckých autorít treba byť obzvlášť opatrní s ekonómami.  j tí najslávnejší sa mýlia často – a výrazne.

Napríklad nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (2001) Jozef Stiglitz na jeseň 2007 pri návšteve venezuelského Carcasu nešetril chválou tamojšiu vládu. Hospodársky rast bol impresívny a to, že krajina mala už vtedy 15% infláciu, vraj „nebolo nevyhnutne škodlivé pre ekonomiku“. Nechýbali výroky ako „Venezuela využila boom na trhu s ropou a zaviedla ekonomické reformy, z ktorej prosperujú občania aj ekonomika,“ či „nie je dobré, aby centrálna banka mala prílišnú nezávislosť.“ (Chávez v decembri 2007 výrazne obmedzil nezávislosť venezuelskej centrálnej banky).

Nositeľ Nobelovej ceny nevidel to, čo takpovediac „klalo“ oči – rozpad trhových štruktúr, zavádzanie plánov a centralizácie, pošliapanie vlastníckych práv, raketový rast výdavkov postavený na monetizácii dlhu a predpoklade nekonečného rastu cien ropy. Cestu, ktorej konečnú stanicu nám história demonštrovala už veľakrát.

Dnes je Venezuela ukážkovou ekonomickou katastrofou, pred ktorou sa už nedajú zakrývať oči na žiadnej strane politického spektra. Aj s ropou za 100 dolárov za barel mala krajina ekonomické problémy, s poklesom cien na 50 dolárov prišiel kolaps. 800 miliárd dolárov ropných príjmov (45 slovenských štátnych rozpočtov v 30-miliónovej krajine) je preč. Krajina je na hrane bankrotu, inflácia dosahuje 70% a viac, je absolútny nedostatok akéhokoľvek tovaru, od potravín cez obväzy až po truhly. Bolívar za 4,5 roka oslabil voči doláru o 3100%. V krajine je druhý najvyšší relatívny počet vrážd na svete.

Politické presvedčenie a emócie dokážu zatieniť aj veľkú myseľ.