Volebné programy v školstve: žiadna výhra, len povinná jazda

Nerobme si ilúzie. Volebné programy politických strán nerozhodujú o volebných výsledkoch. Ale vedia čo to napovedať o schopnostiach a ochote zvolených zástupcov prinášať riešenia. Volebné programy aspoň čiastočne odzrkadľujú to, aké nápady a nástroje si politici nabalili do svojej brašne. Čo majú nachystané na vládnutie. No a v prípade školstva sú brašne preplnené balastom.

Volebné programy väčšiny strán vyzerajú, ako by ich jedna AI písala. Sršia neúnavným opisovaním a vymenovávaním toho, ako by malo dobré školstvo vyzerať. Politické strany sa zhodujú, že chcú kvalitné, inkluzívne, digitálne, pre 21. storočie aktuálne školstvo, v ktorom budú pracovať spokojní a schopní učitelia, ktorí nebudú učiť žiakov memorovaním, ale aktívnou formou ich naučia kriticky myslieť, spolupracovať a byť kreatívni. Toto všetko chcú strany dosiahnuť slovesami ako „podporíme, skvalitníme, zabezpečíme, sprístupníme, dosiahneme, posliníme, vybudujeme, presadíme“ a podobne.

Schematicky vyzerá veľká časť programov nasledovne:

1. Budeme robiť veci s dobrým úmyslom.
2. Niečo sa stane.
3. Výsledkom bude kvalitné školstvo.

Strany tak v programoch popísali množstvá strán dobre znejúcimi abstraktných sľubmi a cieľmi od znalostnej ekonomiky až po šťastné deti. A tie chcú dosiahnuť podobne abstraktnými a nejasnými politikami a nástrojmi. Ako keby sme nemali žiadne akútne problémy, ktoré vyžadujú konkrétne riešenia. Napríklad nedostatok učiteľov v určitých regiónoch.

Do toho strany úplne rezignovali na nejakú významnejšiu reformu školstva. Maximálne sa zhodujú, že chcú pokračovať v kurikulárnej reforme v rámci Plánu obnovy. To je však veľmi malá ambícia vzhľadom na systémové nedostatky nášho školstva. Prakticky žiadna zo strán neprišla s nejakou významnejšou zmenou filozofie fungovania školstva (väčšia decentralizácia, reforma právomocí, zmena financovania cez vouchre, ...), alebo si nevybrala nejaký zahraničný model, ktorým by sa chcela inšpirovať (autonómne školy, reforma školskej inšpekcie alebo systému testovania žiakov a jeho využívanie pri riadení a odmeňovaní).

A pritom napísať program aspoň trochu konkrétne nie je raketová veda. Zoberme si príklad chýbajúcich učiteľov. Štatistiky jednoznačne ukazujú, že je to problém hlavne v bratislavských okresoch. Riešenie je zohľadniť rôzne životné náklady v odmeňovaní učiteľov. Žiadna zo strán okrem KDH sa k tomuto neodhodlala. Aj u ich je to zamaskované cez koeficient ekonomickej náročnosti. Ale aspoň niečo.

Podobne sa dá riešiť aj druhý problém programov – nedostatok vízie a ambícii. Malo by byť každému zrejmé, že na Slovensku nebude stačiť prepísať dokumenty štátneho vzdelávacieho programu a nedokážeme v centrách preškoliť všetkých učiteľov. Potrebujeme nejako zmeniť filozofiu toho, ako vôbec vzniká vzdelávací zážitok detí v školách. Kto je za čo zodpovedný, aké má právomoci a kto ho kontroluje. Dnes to do značnej miery mikromanažuje ministerstvo. Na kotvu administratívy a kazajku regulácií sa v školstve nesťažujú len vyhorení učitelia a riaditelia. Ale aj potenciálni šikovní, inovatívni ľudia, ktorí sa kvôli tomu radšej vyhýbajú školstvu veľkým oblúkom.

Inšpirácií na riešenie tohto problému je vo svete viacero. Niektoré krajiny vytvorili špeciálny typ škôl s vysokou mierou autonómie a kontrolujú, či dosahujú základné výsledky. Napríklad v Holandsku takto funguje celé školstvo. Školy a školské rady tú majú najväčšiu autonómiu zo všetkých krajín OECD, neexistuje tam jednotné štátne kurikulum. Čo však majú je efektívna školská inšpekcia, ktorá sa zameriava na rizikové školy, ktorých žiaci dosahujú veľmi zlé výsledky. V Holandsku tak školstvo funguje na princípe dôveruj, ale preveruj. Na Slovensku na to ideme opačne. Tu sa štát stará do všetkých škôl a úplne zabúda na tie najhoršie. Konkrétne máme 50 škôl s 20 tisíc žiakmi, ktorí sa za 9 rokov nenaučia poriadne čítať, písať ani počítať. Na väčšine z nich nebola Štátna školská inšpekcia za posledných desať rokov ani raz.

Znovu opakujem, že programy politických strán pravdepodobne neovplyvnia voľby. Ale určite nám naznačia, čo môžeme očakávať od politikov, ak sa dostanú k moci. A v školstve to jednoducho nie je žiadna výhra, len povinná jazda.

Denník N, 21.9.2023