Vzdelávanie je nový svetový mier

Nedostatok financií sa pravidelne umiestňuje na prvom mieste v prehľadoch problémov školstva. V skutočnosti je však pomerne ťažké povedať, aké je to správne množstvo zdrojov v tomto odvetví. Vnútorne nutkanie požadovať viac zdrojov do niečoho, čo znie „dobre“ ako vzdelávanie, môže skresľovať debatu.

Na Slovensku si väčšina ľudí nemyslí, že vzdelávanie potrebuje razantne navýšenie zdrojov. Uši mediánového Slováka skôr reagujú na témy ako dôchodky a sociálne balíčky. Politici toto vedia a podľa toho upravujú svoju rétoriku a politiku. Toto však nesmierne vyrušuje angažovanú menšinu. Tá s obavami sleduje slabú kvalitu nášho vzdelávania a stále hlasnejšie poukazuje na nasledovnú logickú reťaz: na Slovensku máme značne podfinancované školstvo, preto nutne potrebuje veľkú finančnú injekciu, ktorá prinesie kvalitné vzdelávanie a zvýši ľudský kapitál Slovákov. Táto logická reťaz má však mnoho slabých ohniviek.

Slovenské vzdelávanie nie je výrazne podfinancované v porovnaní s ostatnými krajinami. Ľudia tvrdiaci opak vyťahujú porovnanie podielu výdavkov na vzdelávanie na HDP krajiny. V tomto porovnaní sa môže naozaj zdať, že na Slovensku ide do vzdelávania (cca 4% HDP) menej zdrojov ako inde vo svete (EÚ a OECD priemer cca 5 %). HDP však nie je tým najlepším menovateľom, keď chcete porovnať, koľko verejný sektor dáva na vzdelávanie. Jeho štruktúra je v každej krajine špecifická. U nás tvoria relatívne veľkú časť HDP investície a pridaná hodnota zahraničných investorov a už menšiu časť mzdy, ktoré vlády tak rady a ľahko zdaňujú a sú z toho platené verejné služby. Oveľa výpovednejšie je preto sa pozrieť na to, akú časť verejných zdrojov politici presúvajú do vzdelávania. Inak povedané, akou prioritou je vzdelávanie vo výdavkoch štátu. Takéto porovnanie so zahraničím ukazuje trochu iný obrázok. Slovenský podiel výdavkov na vzdelávanie na celkových výdavkoch verejnej správy je približne na úrovni priemeru ostatných krajín alebo mierne pod (cca 10%).

To, že dávame do školstva porovnateľný podiel verejných financií však ešte neznamená, že tam nechýbajú zdroje. Tento „paradox“ môže mať na svedomí plytvanie a neefektivita. Na Slovensku sa znížil počet žiakov za posledných 30 rokov skoro o polovicu, ale počet škôl poklesol len mierne a počet učební dokonca ešte narástol. Dve tretiny všetkých základných škôl na Slovensku dnes poberajú špeciálne dotácie pre školy s nízkym počtom žiakov. Dokonca 27 % základných škôl má menej ako 50 žiakov. Kúriť, svietiť, zatepľovať a upratovať sa v nich však musí ako v ostatných školách. Priestor na lepšie využívanie peňazí je nielen na úrovni samospráv, ale aj na samotnom ministerstve. To si plánovalo spraviť poriadok v priamo riadených organizáciách už pred mnohými rokmi. Dodnes však ich rozpočty len narastajú a rozširuje sa ich agenda.

Zjednodušujúca je aj ďalšia implikácia v reťazi uvažovania. Oblievanie školstva peniazmi nie je automatický recept na úspech. A presvedčilo sa o tom množstvo oblievačov. Naposledy Bill Gates a jeho nadácia použila na veľkú reformu amerických škôl v troch dištriktoch skoro 600 mil. dolárov. Súčasťou reformy neboli len peniaze, ale aj implementovanie nového hodnotenia učiteľov, pozorovania tried, merania výkonu žiakov, či individualizovaného rozvoja učiteľov a nove personálnej politiky. Tá pozostávala z vyhadzovania zlých učiteľov a prijímania dobrých, ktorí dostávali rôzne bonusy, ak podávali kvalitný výkon. Prestížne výskumne centrum RAND nedávno zverejnilo výsledky štúdie a jej záver je, že intervencie neviedli k očakávaným zlepšeniam výsledkov žiakov – a to ani u tých najslabších a ohrozených skupín, na ktoré sa intervencia zameriavala.[1]

Toto však nie je ojedinelý prípad. Obama medzi rokmi 2010 a 2015 minul 3 miliardy dolárov na špeciálny grant na zlepšenie škôl. Tesne pred skončením jeho funkčného obdobia vydalo ministerstvo školstva USA štúdiu,[2] v ktorej vyhodnotili vplyv a dopad týchto peňazí na výsledky žiakov. Výsledok bol znova úplne minimálny. Žiaci, ktorých školy dostali peniaze, sa nezlepšili v anglickom jazyku ani matematike. Nezlepšila sa miera úspešného dokončenia školy a ani miera ďalšieho pokračovania v štúdiu. Navyše ani rôzne druhy programov a modelov v rámci grantu nepriniesli rozdielne výsledky. Všetky zlyhali.

Podobne dopadol aj jeden veľký experiment s radikálnym zvyšovaním platov už vyučujúcich učiteľov v Indonézii. V tejto krajine prebehla v zásade podobná debata ako prebieha u nás – učitelia majú nízke platy a preto máme zlé školstvo. Túto interpretáciu posvätila aj Svetová banka a UNESCO. V roku 2009 sa tak rozhodli zdvojnásobiť platy učiteľom. Aký bol dopad na úspechy žiakov po troch rokoch? Znova prakticky žiadny. Všetci študenti bez ohľadu na to, či ich učili učitelia so starými platmi alebo s dvojnásobnými, získali v priemere rovnaké výsledky v testoch z jazyka, matematiky a odborných predmetov.[3]

To všetko neznamená, že viac peňazí nikdy nijakému vzdelávaciemu systému nepomohlo. Ak však nedokázali nalievaním zdrojov zlepšiť výsledky Obama, Bill Gates ani dvojnásobne platy učiteľov, mali by sme spozornieť. Zlepšiť školstvo cez finančnú injekciu nebude také ľahké. Koniec koncov prvé náznaky toho vidíme aj u nás. Medzi rokmi 2009 a 2017 vzrástli normatívne výdavky na jedného žiaka v regionálnom školstve z 1702 eur na 2459 eur. V (skoro) rovnakom čase poklesli výsledky PISA žiakov z matematiky zo 497 bodov na 475. Vo vysokom školstve bol tento nárast ešte rýchlejší. Z 2 791 eur v roku 2009 na 4 503 eur v roku 2018. Dokonca aj v medzinárodnom porovnaní rástli výdavky na vzdelávanie v SR jedným z najrýchlejších temp v krajinách OECD. Zlepšil sa aj často skloňovaný ukazovateľ podielu miezd učiteľov na mzdách vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov. Na začiatku tisícročia sa pohyboval na úrovni 54 %, dnes dosahuje 69 % a do dvoch rokov by sa mal podľa odhadov priblížiť 74 %. Ak sú peniaze odpoveď, aspoň nejaké náznaky zlepšenia by sme mali zaznamenať. Skôr sa však zdá, že školstvo sa vydáva na cestu k stavu v akom je zdravotníctvo. Tam dnes už nechýbajú peniaze, ale muzika.

Najkontroverznejšou otázkou je posledné ohnivko v argumentačnej reťazi. Nejak všetci automaticky predpokladáme, že kvalitné vzdelávanie je naozaj kľúčom k úspešnej budúcnosti Slovenska. Nemusí to by však také jednoduché. Nedávno vyšla veľká obžaloba vyššieho vzdelávania z pera Bryana Caplana. V knihe The Case against Education prichádza s presvedčivými dôkazmi, že univerzitné vzdelávanie je do veľkej miery len signalizačná hra bez skutočnej pridanej hodnoty. Keby ste si mohli vybrať, chceli by ste titul z Oxfordu alebo Oxfordské vzdelanie? To druhé máte v konečnom dôsledku na dosah už dnes – internet je plný bezplatných prednášok, materiálov, učebníc. To, čo v skutočnosti ponúka titul z Oxfordu je pečiatka na čelo, že ste lepší, šikovnejší ako vaši rovesníci. Veľká časť univerzít tak v skutočnosti nezvyšuje ľudský kapitál ich študentov, len im pomáha signalizovať ich schopnosti. Z pohľadu jednotlivca môže ísť o užitočnú službu, ale z pohľadu spoločnosti ide o čisté plytvanie – predovšetkým keď to štáty výrazne dotujú z verejných rozpočtov.

Nedostatok financií sa pravidelne umiestňuje na prvom mieste v prehľadoch problémov školstva. V skutočnosti je však pomerne ťažké povedať, aké je to správne množstvo zdrojov v tomto odvetví. Vnútorne nutkanie požadovať viac zdrojov do niečoho, čo znie „dobre“ ako vzdelávanie, môže skresľovať debatu. Ak tak v budúcnosti niektorí politici vypočujú hlasitú menšinu, môže sa jednoducho stať, že peniaze sa preinvestujú, učitelia vymenia, pomôcky nakúpia, hodnotenia zavedú, ale výsledky študentov ostávajú rovnaké. Školstvo je oveľa zotrvačnejší systém, ako si mnoho ľudí pripúšťa a často môžu byť jeho výsledky skôr podmienené kultúrou v širokom slova zmysle ako množstvom financií, ktoré tam politici nasmerujú.

[1] https://www.motherjones.com/kevin-drum/2018/06/new-study-concludes-that-rewarding-good-teachers-and-firing-bad-ones-accomplishes-nothing/

[2] https://ies.ed.gov/ncee/pubs/20174013/pdf/20174013.pdf

[3] http://www.nber.org/papers/w21806