Za nevinné vatové tyčinky
„Svetové oceány sú zamorené plastovým odpadom, ktorý už preniká aj do potravinového reťazca! Čo s tým spravíme? Zakážeme vatové tyčinky do uší!“
Pred rokmi by toto bol popis skeču Monthy Python. Dnes je to reálne zvažovaná celoeurópska regulácia. Netýka sa samozrejme len vatových tyčiniek, ale všetkého „jednorazového plastu“ ako sú príbory, či slamky v prípade, ak existujú alternatívy.
Dopad takejto regulácie na život nie je nijak zdrvujúci. Ľudia so zhoršenou motorikou budú mať v baroch problém, ale väčšina ostatných môže piť z pohára a štuchať sa v uchu prstom, ako naši predkovia. Tento návrh však dobre demonštruje mechanizmus vzniku regulácií. Nie je to nejaký „bruselský symptóm“, podobné návrhy sa zjavili aj v USA a Spojenom kráľovstve. Je to skôr dizajnová vlastnosť modernej postfeudálnej byrokracie.
Na začiatku je spoločenský problém, či už pociťovaný, alebo reálny. Chytí trocha virálneho vetra na sociálnych médiách. Niekoho rozohnia fotky búriacich sa utečencov, iného odvšadiaľ vyskakujúca fotka bociana s plastovým vreckom na hlave. To rozohrá emocionálnu strunu a skreslí reálny tvar problému (pri plastoch to nie sú poletujúce vrecká, ale mikročastice, vstupujúce do trávenia).
Tu nastupuje byrokracia a politici, ktorí rýchlo vygenerujú návrh „riešenia“ a ospravedlnia tak svoju (nákladnú) existenciu pred daňovníkmi. Trendom posledných rokov je heslo „evidence-based policy“, k návrhu sa teda prilepí nejaké vhodné číslo. Napríklad, že jednorazový riad tvorí najväčší podiel odpadu pohodeného na plážach.
Niekedy to zafunguje. Ako obmedzenie freónov, kde bol priamočiary vzťah tejto chemikálie s tenčiacou sa ozónovou vrstvou. Takéto priame spojenie príčin a následkov je ale vo svete svetových problémov výnimočné. Vezmime si tie nešťastné plasty. Z 20 najväčších znečisťovateľov oceánov je 19 rozvojových krajín. Staršie dáta (2010) uvádzajú, že kým z USA skončí v oceánoch 300 000 ton plastov ročne, z Indonézie sa priplaví 10-násobne viac a z Číny 30-násobne viac plastov. Len desať svetových riek je zdrojom 90% plastového dopadu v oceánoch, všetky z nich sú v Ázii a Afrike.
Problémom teda nie sú neporiadni turisti na pláži v Taliansku, ale biedna odpadová infraštruktúra v rozvojových krajinách. Rieky tam fungujú ako dopravníkový pás na oceánske smetisko. Zber a likvidácia odpadu je relatívne luxusnou službou, na ktorú musí krajina ekonomicky dorásť. Aj v tom môže západ rozvojovým krajinám pomôcť. Ale nedá sa to spraviť jedným zákonom. A to hovoríme len o „spláchnutom“ plaste z pevniny. Podľa prieskumu vedcov spojenými s nadáciou The Ocean Cleanup je zhruba polovica plastového odpadu v oceánoch z jediného zdroja – rybárskych sietí. Opäť, kľúčová je úprava rybárskych procesov a zmena kultúry, nie zákaz slamiek.
Nemrzí ma ohrozenie existencie vatových tyčiniek, slamiek a igelitiek. Mrzí ma to, ako ľahko sa heslom „pomáhame!“ dá obmedziť ľubovoľný aspekt života jednotlivca a odpútať pozornosť od skutočného zdroja problémov. Zakázanie slamky sa tak stáva barličkou pre svedomie, jednoduchým rituálnym odpustkom. Život je zrazu jednoduchý, keď máme jasného nepriateľa a rázne politické riešenie na zložitý problém. Len sa potom nemôžeme diviť, keď politici ponúkajú rovnaký spôsob „riešenia“ aj na iné závažné spoločenské otázky.