Ilegálna žltá

Pätnásťročnému Tommiemu Roseovi zo Salfordu v Anglicku hrozí vylúčenie zo školy. Dôvodom je nosenie zakázaných predmetov a prevádzkovanie čierneho trhu v škole.

Nože, drogy, alkohol? Nie, vôbec nie - sladkosti. Táto škola, podobne ako mnohé ďalšie v Anglicku má prísnu politiku proti sladkostiam. Šibal Tommy to využil a vybudoval na tom svoje impérium.

Sladkosti v školách dealuje od dvanástich rokov (z predošlej ho vyhodili) a na konci zarábal zhruba 14 000 libier ročne. Zamestnával dokonca dvoch spolužiakov, ktorí mu z biznisom pomáhali. Škole sa nakoniec jeho start-up podarilo zlomiť. Aj tak sa mu to vyplatilo. Tommy peniaze vkladal do trustu, ktorý má zaplatiť jeho štúdium na univerzite a už obdŕžal aj niekoľko zaujímavých pracovných ponúk.

Absurdné príbehy zo zahraničia sa neraz pomerne rýchlo premenia na realitu aj u nás doma. Nemyslím teraz mladých úspešných podnikateľov, ale zákaz sladkostí v školách.

Za mojich mladých čias sme chodili do bufetu na Žltú. Bol (a v dobrých pohostinstvách stále je) to  sifón s cukrom, kyselinou citrónovou a žltým farbivom. Nijak zvlášť príjemné pitie, ale o to príjemnejší rituál, rozrúšajúci šeď každodennej výuky. Dnes sa takéto činnosti z vôle politika posúvajú do ilegality. Politik či úradník vedia lepšie ako deti, či ich rodičia, čo je správne. Čo na tom, že pred štvrťstoročím nás kŕmili fluoridovými tabletkami pred obedom (a na obed nám naservírovali lekvárové buchty) a dnes na zubných pastách svieti varovanie pred jeho toxicitou. Dobro je premenlivé.

Potlačiť ľudské túžby úradníckym rozhodnutím je smiešne. Jediné, čo sa tým dá potlačiť, je porozumenie, že príčiny majú následky a že zodpovednosť nad svojim životom a svojimi činmi by mala začínať u samého seba, v prípade detí u rodičov.