Deregulácia cien energií – sliepka alebo vajce?

Postupná deregulácia cien energií je súčasťou európskej liberalizácie energetiky a mala by byť jedným z cieľov všetkých národných energetických politík. Na Slovensku sme skôr svedkami opaku, po deregulácii cien pre podniky prišlo po zmene vlády v roku 2013 k opätovnému zavedeniu regulovaných cien pre malé a stredné podniky (definované objemom ročného odberu plynu/elektriny).

Začiatkom septembra prišiel súdny dvor EÚ s prelomovým rozsudkom, keď označil plošnú reguláciu cien energií v Poľsku za nelegálnu a pripomenul tak tému deregulácie aj na Slovensku. Za vítané prispenie do diskusie môžeme preto označiť analýzu Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií vydanú pred pár týždňami pod názvom „Ako ďalej s elektrinou a plynom.“

Autor Martin Haluš sa v nej zamýšľa nad potrebami deregulácie cien elektriny a plynu pre domácnosti a nad možnosťami jej prevedenia. Načrtáva tri stručné scenáre: ponechanie regulovaných cien pre domácnosti v súčasnej podobe, kompletnú dereguláciu cien, alebo postupnú dereguláciu cien v podobe zrušeného cenového stropu, ale povinného zavedenia (cenovo) regulovaného produktu do ponuky každého dodávateľa.

Sympatie autora sú na strane poslednej možnosti. Zdôvodňuje to nedostatočnou úrovňou konkurencie, ktorá má prejav príliš koncentrovaného trhu v rukách „tradičných“ dodávateľov (ktorí boli kedysi súčasťou troch monopolných regionálnych distribučných spoločností). Podľa analýzy: „Plnej deregulácii trhu by malo predchádzať dosiahnutie určitej miery zmeny dodávateľov a koncentrácie trhu – napríklad ročnej zmene dodávateľov aspoň 7% a trhového podielu tradičného dodávateľa(ľov) menej ako 50% pri plyne (resp. 65% pri elektrine), ktoré by sme mohli pri pokračovaní súčasných trendov dosiahnuť do piatich rokov.“

Takouto argumentáciou sa dostávame však k ekonomickej otázke „čo bolo skôr – sliepka alebo vajce?“ Musíme s dereguláciou počkať, kým sa rozvinie konkurencia, alebo sa konkurencia rozvinie až vtedy, keď sa deregulujú ceny? Autor ďalej v texte sám priznáva, že motivácia domácností zmeniť svojho tradičného dodávateľa je nízka, pretože potenciál úspor je veľmi malý. Súčasná zhruba dvadsiatka dodávateľov totiž nemá veľký priestor na manévrovanie. Môžu zefektívniť svoje vnútorné procesy, zabaliť svoje produkty do trochu iného staniolu, pribaliť peknú mašličku (napr. v podobe poruchovej služby zdarma), ale v zásade môžu ponúknuť len to, čo všetci, a sekať centy na maržiach. Možné ročné úspory pre domácnosť sa potom pohybujú väčšinou v rádoch jednotiek eur, čo pre drvivú väčšinu ľudí nie je dostatočná suma na rozbehnutie procesu zmeny dodávateľa.

Na trhu je pritom obrovský priestor na produktové inovácie. Napríklad v podobe výmeny spotrebičov za úspornejšie pri zazmluvnení určitého paušálu. Alebo aktívne využívanie smartmetrov (ktoré sa začínajú zavádzať aj s podporou verejných financií) v podobe časovaného zapínania a vypínania spotrebičov. No na ich realizáciu musí byť možný aj pohyb ceny smerom hore a voľná tvorba cenových taríf.

Premenná „Ročná zmena dodávateľov“ je zdá sa mechanisticky vymyslený spôsob, akým sa ekonómovia snažia rozlišovať trhy. Akú výpovednú hodnotu má ale 7% prestupov za rok, okrem možnosti „zaujímavého“ medzinárodného porovnania? Podľa dostupných informácií (1. kvartál 2015), prestúpilo do jedného z mobilných operátorov 14 tisíc ľudí, to jest 2% na ročnej báze. Môžeme sa spýtať, nie je to nejako málo na to, že na trhu pôsobia 3, teraz už 4 operátori? V zásade bez cenovej regulácie?

Otázny je aj zmysel používania trhovej koncentrácie ako relevantného ukazovateľa. Pokiaľ je voľný vstup do odvetvia, resp. sú na trhu konkurenti, nie je dôvod obávať sa jednostranného zvyšovania ceny. Dominantnú firmu by experimenty s cenou mohli vyjsť pekne draho.

Navrhovaná stredná cesta deregulácie (teda uvoľnenie stropu, ale ponechanie jedného regulovaného produktu) je síce lepší ako žiadna zmena, ale diabol sa skrýva v detailoch. Návrh nesie v sebe riziko, že daný regulovaný produkt bude nastavený tak zle, že bude kanibalizovať všetky ostatné produkty a k diferenciácii ponúk dôjde len v limitovanom rozsahu. Taký stav by sa dal prirovnať k situácii, keď by hotely museli ponúkať „základnú“ izbu za regulovanú cenu, pričom v základe bude jaccuzzi alebo sauna.

Myslíme si, že kompletná deregulácia cien je možná a netreba sa jej báť. V sektore malých a stredných firiem je možné okamžité zavedenie. V sektore domácností by jej mohla predchádzať informačná kampaň, na konci ktorej by si domácnosť musela aktívne vybrať z predstavených ponúk (aby zo zotrvačnosti neskončila s nevýhodným produktom). Samozrejmosťou by malo byť priebežné a prehľadné informovanie spotrebiteľov o ich produkte, spotrebe a vyúčtovaní.

Áno, len málo obyvateľov rozumie svojim účtom za elektrinu. Ale prehnaná snaha chrániť ich pred ich vlastnou (dobrovoľnou) nevedomosťou neprinesie iný výsledok okrem zabetónovania tejto nevedomosti. A nesmieme zabúdať, že celá táto diskusia sa týka menej ako polovice z koncovej ceny elektriny. Skutočným vysávačom peňazí spotrebiteľov sú práve tie zložky ceny, ktoré sú dôsledkom politických krokov a dodávatelia energií ich nemôžu ovplyvniť.

HN, 5.11.2015