Elektrina ako mobilný paušál

Regulátor dodávateľom ruky nezväzuje, ale pribíja k zemi

Veľká časť domácností vníma platby za elektrinu tak trochu ako dane. Raz mesačne prebehne inkaso istej sumy, o ktorej toho veľa nevieme – komu a čo presne platíme a koľko budeme platiť o rok či o tri. Len občas nás niečo z tohto spánku vyruší. Napríklad nečakane vysoké preddavky, ako sa mnohým stalo na prelome rokov.

Stalo sa, že trojica existujúcich monopolných distribútorov "prekopala" (obzvlášť dvaja z nich) existujúci pomer medzi variabilnou a fixnou zložkou ceny za distribúciu smerom k vyššej fixnej zložke. Zjednodušene si môžeme fixnú cenu distribúcie pre domácnosti premenovať na cenu za istič. Tí, ktorí nepožadujú možnosť zapojiť výkonný spotrebič (napr. cirkulárku, miešačku...), ušetrili. Tí, ktorí takú požiadavku majú (majú trojfázový istič, zvlášť s vysokou ampérickou hodnotou), naopak, mali zaplatiť viac. Niekedy oveľa viac. Na jednej strane tu máme spotrebiteľov, ku ktorým sa kloní aj vláda (lebo ktorý spotrebiteľ elektriny nie je zároveň voličom?). Zmeny boli vraj až likvidačné a v takom rozsahu neodôvodnené. V systéme nie je nejaký akútny nedostatok kapacity, všetko fungovalo fajn, tak prečo to meniť. Je na tom niečo pravdy. Slovensko je druhá najvidieckejšia krajina Európy. Je tu milión rodinných domov. Mať na dome 3 x 25 A istič a zapnúť si občas miešačku či niečo pozvárať, patrí takpovediac k našej kultúre. Dediny občas potrebujú pustiť poriadne repráky v kulturáku či vysvietiť futbalové ihrisko. Nie je to však len o dedinách a kálaní dreva na 4 kW štiepačke. Aj na Slovensku sa vláda púšťa do podpory elektromobility a je vcelku rozdiel, či svoju Teslu budete nabíjať 16 hodín pri "bytových" 230 V/16 A , alebo slabých päť hodín pri "domových" 400 V/32 A. Nehovoriac o tom, že v modernej domácnosti neraz bežia práčka, sušička, klimatizácia, a keď sa do toho domáca gazdinka (alebo gazda) oprie, tak aj žehlička naraz.

Stop stav pre obnoviteľné zdroje

Ale dajme šancu aj distribučným firmám. Správne tvrdia, že nemôže mať každá domácnosť istič ako pre malú továreň. Za každým ističom stoja drôty a transformátory, ktoré treba udržiavať a pravidelne vymieňať. S pribúdajúcimi domami a výrobnými prevádzkami sa mnohé miesta zahusťujú a treba investovať viac. Samozrejme, to nie je žiadna revolúcia. K revolúcii má však bližšie postupná decentralizácia výroby. Kým pred 20 rokmi bol vznik (či zvýšenie výkonu) elektrárne udalosťou známou roky dopredu, dnes takpovediac distribútor nevie dňa ani hodiny, kedy bude niekto chcieť na strechu haly postaviť slnečné panely a pripojiť ich do siete. Aj to (aspoň podľa distribútorov) viedlo k tomu, že na Slovensku je v súčasnosti takzvaný stop stav a žiadne väčšie obnoviteľné zdroje distribučné spoločnosti do svojich sietí nedovolia pripojiť. Keď sa tieto dva faktory spoja, zrazu je tu potreba distribučnej siete elastickejšie reagovať na rýchlejšie sa meniace potreby. To stojí peniaze. Distribútori preto tvrdia, že buď sa bude musieť masívnejšie investovať do sietí a zvýši sa tak cena všetkým, alebo sa vytvoria lepšie motivácie a preskupia kapacity. Majiteľ EPH Daniel Křetínský prirovnal kapacitu pripojenia Banskej Bystrice k Istanbulu. Šéf dozornej rady SSE-D František Čupr menej poeticky uviedol konkrétne príklady odberateľov, ktorí mali 500 A istič a ročný odber 1 MWh elektriny (pre laikov – spotreba ako jednočlenná domácnosť, ale istič ako na zasnežovanie Donovál). Takéto pripojenie je luxus, na ktorý sa skladajú všetci ostatní. Nielen priamo z peňaženiek, ale napríklad aj spomalenými investíciami podnikateľov. V rebríčku Doing Business 2017 je Slovensko na 33. priečke, ale v ukazovateli "získanie elektrického pripojenia" až na 53. mieste. Česko je 13., Poľsko 46. a Maďarsko beznádejne 121.

Veľký odber ako luxus

Regulátor sa tak dostáva do úzkych. Na jednej strane by mal brániť plytvaniu, aby si každý neprojektoval dom s ističmi 3 x 50 A, lebo "čo keby to náhodou bolo niekedy treba". Na druhej strane, s vysokou fixnou cenou za distribúciu by pre niektoré obce bolo finančne zaťažujúce osvetliť futbalové ihrisko či pre odborné školy mať zapojené výkonné stroje. Nehovoriac o spomínanom dobíjaní elektromobilov. Na nedávnom odbornom diskusnom fóre o regulácii dokonca zazneli hlasy za prechod na čisto fixné platby za distribúciu. Je možnosť veľkého odberu luxus, za ktorý sa platí, alebo verejná služba, ktorej náklady sa rozdelia medzi všetkých? Na túto otázku nevie dať odpoveď ekonómia. V trhovom prostredí odpovie trh, v regulovanom odpovedia nepriamo voľby či iné demokratické procesy (alebo lobing...). Ekonómia však môže pomôcť. Napríklad tvorbou produktov. Vezmime si telekomunikácie. Je bežné, že operátor "pomôže" svojmu zákazníkovi s fixnými nákladmi na pripojenie – teda na mobil. Napríklad výmenou za časovú viazanosť. Alebo dohodnutím minimálnej spotreby. Prečo niečo také nefunguje v distribúcii a dodávkach elektriny? Kľúčový problém je vo zviazaných rukách. Pri distribútoroch je to ešte akotak pochopiteľné. Sú monopolistami a v podstate správcami infraštruktúry. Regulačný úrad ich chce preto kontrolovať. No v prípade dodávateľov (obchodníkov s elektrinou ako komoditou) je to menej pochopiteľné. Sú ich desiatky a každý spotrebiteľ si môže medzi nimi slobodne vyberať.

Statický trh s energiami

No spotrebiteľ si medzi nimi takmer nevyberá. V roku 2015 bol switching rate domácností 2,74 percenta. To znamená, že v roku 2015 len zhruba každá 40. domácnosť zmenila dodávateľa elektriny. Podobne tak aj roky predtým. Trh sa takmer nehýbe. Okrem zotrvačnosti a konzervatívnosti slovenského spotrebiteľa za to môže aj slabé odlíšenie ponúk jednotlivých dodávateľov. Okrem páreurových (či niekedy len centových) potenciálnych úspor ste si možno všimli tak "opravára na zavolanie" či podobné bonusy dodávateľov k svojim službám, ktoré veľa vody nenamútili. Dodávatelia majú totiž reguláciou ruky nie že zviazané, ale pribité k zemi. So svojimi ponukami sa môžu pohybovať len v presne vykolíkovanom priestore, ktorý pripravil regulátor. To vedie k až absurdným situáciám. Napríklad si do domácnosti nainštalujete smart meter. Teda inteligentný merač elektriny, ktorý vie spotrebičom povedať, kedy je nízka cena prúdu a mali by sa zapnúť (napríklad umývačka riadu, práčka, elektromobil...). Teoreticky. V praxi neexistuje možnosť plávajúcej tarify, takže smart meter si môže hovoriť, čo chce, elektrina vás stojí stále rovnako. Je čas, aby si štát a najmä regulátor prestali dodávku energie fetišizovať. Je to služba ako mnohé iné. S tým, ako klesá podiel komodity na koncovej cene elektriny, existujúci priestor na konkurenciu dodávateľov sa ďalej zužuje. Som presvedčený, že mnohí by sa radi s vervou pustili do hľadania obchodných príležitostí vytvorením nových balíkov, ktoré by zákazníkom pomohli ušetriť aj na ističoch. Od spomínaného paušálu cez pomoc s výmenou ističov (pričom smart technológie umožňujú rezervovať kapacitu bez nutnosti jej obmedzenia ističom) až po jednoduché poradenstvo. Dodávateľ by bol distribútorovi rovnocennejším partnerom pri rokovaní o produktových balíkoch než jednotliví spotrebitelia – ak by to mal dovolené. Tu v článku to nevymyslíme, nachádzať riešenia a prinášať ich na trh je úloha podnikateľa. Samozrejme, z klienta, ktorý má spotrebu 1 MWh a 500 A istič sa zaujímavý obchodný prípad spraviť nedá. Rozviazanie rúk dodávateľom by nebolo definitívnym riešením vyššie načrtnutej dilemy medzi luxusom a verejnou službou. Ale bol by to pokrok.

Sme, 13.4.2017