Uvidíme v Hondurase slobodné mestá?

V Hondurase sa možno v nasledujúcich rokoch dočkáme hospodárskeho zázraku – a možno nie. Jedna z najchudobnejších krajín na kontinente zvažuje výstavbu takzvaných charter cities.

Charter cities sú typom špeciálnej ekonomickej zóny. Koncept čiastočne pripomína špeciálne ekonomické zóny, akými boli či sú miesta ako Macao či Hongkong, ešte len chystané instant city v Gruzínsku, prípadne rastúca čínska sieť špeciálnych ekonomických zón.

Rozvojové krajiny sú často prerastené korupciou, nefunkčným vymáhaním spravodlivosti, politickou perzekúciou, spletitou byrokraciou, dôsledkom čoho sú vysoké miery nezamestnanosti a nižšie životné štandardy. Základnou myšlienkou charter cities je pripraviť v týchto štátoch mestá na zelenej lúke, ktoré by nespadali pod existujúcu jurisdikciu a administratíva štátu na ktorého území ležia, ale mali by špeciálny status zaručený zmluvou (charter). Mali by vlastnú, čo najjednoduchšiu administratívu, daňový systém a inštitúcie neprepojené so skorumpovanými a neefektívnymi náprotivkami v ostatných častiach krajiny. Príchod a odchod potenciálnych obyvateľov by bol plne dobrovoľný. Doteraz jediná možnosť ako uniknúť nefunkčnému legálnemu systému bolo opustiť krajinu. Charter cities by to umožnili bez nutnosti opustiť domovinu, zároveň by ich príklad mohol mať výrazný pozitívny efekt na zvyšok krajiny, ktoré by kvôli konkurencii boli nútené reformovať svoj systém.

Iniciátori charter cities (niekedy nazývané aj free cities, slobodné mestá), medzi ktorých sa rátajú prominentní ekonómovia ako Paul Romer, držiteľ Nobelovej ceny George Akerlof, alebo vnuk ďalšieho laureáta Nobelovej ceny, legendárneho Miltona Friedmana, a zakladateľ Seasteading Institute Patri Friedman. Krajinami, ktoré umiestnenie charter cities v budúcnosti zvažujú, sú Honduras, Mexiko, Senegal, či niektoré autonómne indiánske rezervácie v USA.

Najďalej pokročil projekt v Hondurase. Prezident Porfirio Lobo je veľkým fanúšikom projektu a v septembri vláda podpísala so súkromnými investormi zmluvu na vybudovanie troch miest. Zatiaľ čo kongrese majú plány veľkú podporu, objavil sa voči nim aj výrazný odpor. Ľavica a odbory tvrdia, že podobné enklávy s vlastnými zákonmi by znižovali životný štandard a práva obyvateľov. Nevedno z akého životného štandardu vychádzajú, keďže 70% obyvateľov Hondurasu dnes žije pod hranicou chudoby, korupcia na tradične stredoamerickej úrovni a miera vrážd je tam najvyššia na svete, štyrikrát vyššia ako v Mexiku.
 
Závažnejším problémom je spor ohľadom nárokov miestnej indiánskej komunity, aj ten sa však dá vyriešiť ekonomicky.  Najväčším nepriateľom ostáva to, proti čomu majú charter cities bojovať. Na to, aby ste mohli v nejakej skorumpovanej byrokratickej krajine postaviť slobodné efektívne mesto, musíte sa najskôr s miestnymi držiteľmi moci dohodnúť – a získať istotu že budú dohodu dlhodobo dodržiavať. A to prirodzene nie je a ani nebude jednoduché.

Na tento problém sa narazilo aj v Hondurase. Nielen že najvyšší súd Hondurasu vyhlásil navrhovanú podobu miest za protiústavnú, ale za nejasných okolností bol z projektu vytlačený aj Paul Romer. Charter cities tak majú od sna ku realite stále ešte ďaleko.