Keď nám cukor obstaráva Brusel

Vraví sa, že isté sú v živote len dve veci – smrť a dane. Vďaka EÚ sa však život rozšíril ešte o jednu istotu – kvóty. Okrem aktuálnych kvót pre ženy napríklad aj o tradičné kvóty na výrobu cukru. Ich história sa datuje ešte do 60. rokov minulého storočia. EÚ ich však pre ich stále zjavnejšiu nezmyselnosť plánovala zrušiť v roku 2015. Poľnohospodárska komisia Európskeho parlamentu si to ale nakoniec rozmyslela a schválila predĺženie výrobných kvót veľkou väčšinou.

Politické zásahy do trhu s cukrom prispeli aj k zatvoreniu niekoľkých cukrovarov v Českej republike a na Slovensku. EÚ totiž v roku 2006 znížila plánovanú výrobu cukru o niekoľko miliónov ton, aby sa zbavila nadprodukcie. Výsledok? Výroba cukru je nedostatočná a musí sa dovážať.

Nie je však problém, s ktorým by si Brusel nevedel rady. Na chránený európsky trh ponúkol ďalšiu kvótu na uspokojenie 15% celkového dopytu bezcolným dovozom z rozvojových krajín. Keďže však tieto neboli schopné dopyt pokryť sami, dováža sa cukor aj z krajín ako Thajsko alebo Brazília, na ktoré sa ale vzťahuje tarifa 339 eur za dovezenú tonu. Pohotoví bruselskí úradníci zároveň v priebehu roka povoľujú import v rôznych množstvách za znížené tarify, aby tak zmenšili dopady problému, ktorý sami vyrábajú.

Vďaka našim osvieteným vládcom sa tak cukor predáva v cene okolo 700 eur za tonu, čo je takmer dvojnásobok ceny na svetových trhoch. Regulujeme a dotujeme poľnohospodársku výrobu, aby sme si kupovali drahšie potraviny. Bruselské ochranné opatrenia chránia spotrebiteľov tak akurát od nižších cien.

Iskierka nádeje na lacnejšiu a efektívnejšiu výrobu sa rozhodnutím Poľnohospodárskej komisie posunula aspoň o 5 rokov do roku 2020. Zdá sa, že lobing organizovaných podnikateľských skupín, ktoré používajú Brusel na garanciu svojich ziskov a ochranu pred konkurenciou na úkor spotrebiteľov, je stále príliš silný.

V bruselskom wonderlande je však mnoho politikov presvedčených, že bez podobnej ochrany by v Európe snáď ani nebolo čo jesť. Bizarné prípady neefektivity európskych regulácií a absentujúca sebareflexia preto vzbudzujú otázku: dokáže sa niekedy Brusel vzdať myšlienky centrálne riadeného hospodárstva?