Čo by bolo keby

Denník SME v nedeľu uverejnil komentár tajomníka ministerstva financií Vazila Hudáka. Venuje sa v ňom (ne)plneniu limitov deficitu niektorých členov eurozóny.

Ako je známe, niekoľko členských štátov na čele s Francúzskom plánuje aj tento rok prekročiť 3% deficit. Štátny tajomník argumentuje, že napriek mediálnej pozornosti sa nejedná o žiadne porušenie pravidiel, čo dokladá farbistou metaforou s potápajúcou sa loďkou. Nejedná sa o žiaden jeho súkromný názor, v podstate ide len o parafrázovanie oficiálnych slov EÚ. Veď nakoniec aj samotné Francúzsko (a pred ním Španielsko a ďalší hriešnici) nehovorí o tom, že by sa chystalo porušiť nejaké pravidlo, ale odvoláva sa na „mimoriadne ekonomické okolnosti“. Nemusíme ukazovať nacionalistickým prstom – podľa prognózy Komisie poruší 3% hranicu deficitu v rokoch 2013 aj 2014 po deväť krajín eurozóny, teda viac ako polovica.

Deficit sa rozdeľuje na cyklickú a štrukturálnu zložku. Tá cyklická zhoršuje deficit v čase hospodárskeho poklesu (napríklad narastajú výdavky na nezamestnaných), ta štrukturálna časť je spôsobená akoby „zlým nastavením“ verejných financií vzhľadom na ekonomiku, ktoré generuje mínus v recesii aj boome. Kým pri štrukturálnom deficite treba dvihnúť prst, pri cyklickom vraj môžeme spraviť výnimku – môže za to „zlé počasie.“ Ak má teda krajina deficit napríklad 4%, ale z toho za polovicu môže cyklická zložka, tak sa vlastne nič nedeje.

S týmto prístupom sú však spojené dva závažné problémy. Ten prvý je, že meranie cyklickej a štrukturálnej zložky nie je objektívne váženie hmotnosti. A ako sa vraví, "Dôvod sa vždy nájde". Pohľad na deficity krajín starej EÚ od roku 2000 ukazuje, že deficity boli populárne aj v časoch najväčšieho boomu. (Čiary predstavujú jednotlivé štáty, legendu nájdete po kliknutí na obrázok).

Pakt stability a rastu, ktorý je od roku 1997 matkou všetkých sixpackov, twopackov a fiškálnych zmlúv, bol od svojho vzniku porušený mnoho desiatok krát takmer všetkými členskými štátmi. Len teraz prebieha 20 procedúr nadmerného deficitu. Trest nikdy nepadol žiaden. Skutočne sa vo všetkých prípadoch od roku 1997 jednalo o zlé počasie? Nebolo to skôr tým, že sudcovia (predstavitelia členských štátov) a páchatelia (predstavitelia členských štátov) sú totožní?

Druhý problém je ešte hlbší. Rozdelenie na štrukturálny a cyklický deficit nemá praktický zmysel, okrem zamestnania analytického oddelenia kdesi na ministerstve, alebo fiškálnej rade. Investor vidí deficit, ktorý ohrozuje schopnosť štátu dodržať svoje záväzky. Daňovník vidí deficit, ktorý bude musieť zaplatiť zvýšenými daňami. Napriek teórii hada na palici, ktorú si poctivo memorujú študenti ekonómie, nikto v realite nevie, či bude „zlé počasie“ trvať kvartál, alebo dekádu (ako trvá v Taliansku). Investori aj bežní ľudia žijú v reálnom svete, kde sa od dôsledkov sústavných deficitov abstrahovať nedá.
 
Nakoniec, asi najlepšie to vyskytol jeden diskutujúci pod komentárom štátneho tajomníka na  SME.sk: „Veľmi pekné analógia. Takže plachetnica sa síce ide potopiť, ale to je v pohode, lebo keby prestalo pršať, tak to ešte nejako ustojíme. Loď je síce deravá, ale nie až tak, aby sa potopila - ak bude pekné počasie.”