Eurokríza a stratené dekády

Od jarného kvázi-bankrotu Cypru panuje zopár mesiacov na európskom ekonomickom fronte pokoj. Trocha znepokojenia, ale asi aj škodoradosti („nielen my to nevieme robiť, ale ani Američania!“) pridal len čerstvý bankrot Detroitu.

No bankroty zapĺňajúce titulky novín sú len vytrysknutím na povrch niečoho nepríjemnejšieho, čo potichu zažívame už niekoľko rokov a je reálne nebezpečenstvo, že ešte mnoho rokov budeme. Môžeme to poeticky nazvať zahnívanie, alebo tradičnejšie ako stratené dekády.

Prečo množné číslo? Niektoré krajiny eurozóny majú už svoju prvú stratenú dekádu za sebou. Portugalsko malo medzi rokmi 2004-2013 reálny rast -0,5% HDP, Taliansko -2% HDP a Grécko závratných -10,7% HDP. Znamená to, že dnes táto krajina dokáže vyprodukovať o desatinu menej, ako dokázala pred desiatimi rokmi.

Takáto stagnácia je príznačná najmä svojou plazivosťou. Obyvatelia sa nestanú náhle chudobnými, materiálne hodnoty nie sú náhle zničené ako v prípade vojny či živelnej katastrofy. Ak je rast nulový a nie záporný, obyvatelia (ak výraznejšie nerastie ich počet) ani viditeľne nechudobnejú.

Napriek tomu má dlhodobé ekonomické zaostávanie výrazne dopady na to, ako bude vyzerať naša spoločnosť o dvadsať či tridsať rokov. Ekonomika rastúca 3% ročne je o tridsať rokov o 80% bohatšia ako tá, čo rastie tempom 1% ročne. Zhruba o 80% bohatšie ako Slovensko je dnes napríklad náš sused Rakúsko (v dimenziách HDP na obyvateľa). Nemusíme si predstavovať svet v nespoľahlivých číslach HDP, stačí prejsť cez Jaroviec do Kittsee, aby sme si uvedomili následky dlhodobého ekonomického zaostávania.

Hoci rast nám politici sľubujú už každú chvíľu, je viacero dôvodov pre celoeurópsky pesimizmus.
 

• Hrozba bankrotov pokračuje. V Španielsku pokračuje intenzívny pokles cien nehnuteľností, dosahujúci až dvojciferné medziročné prepady. Zároveň stúpa podiel zlých úverov v španielskych bankách. Momentálne každý 9. úver nie je splácaný riadne. Časť zlých úverov sa presunula do štátnej banky na zlé úvery SAREB. Nad slovinskými štátnymi bankami visí Damoklov meč v podobe nesplácaných úverov, ktoré v tejto maličkej krajine dosahujú 7 miliárd eur (pätina HDP krajiny). V najväčších štátnych bankách ich úroveň dosahuje až 30%. Grécko má dlh 160,5% HDP a je v depresii už niekoľko rokov, tretí bankrot sa zdá byť nevyhnutný. Cyprus čakajú podobne ťažké časy.
• V krajinách PIIGS ktoré získali pôžičky aj tie čiastkové reformy a kvázi šetrenie prežívajú na vlásku. Vlády v Portugalsku, Španielsku a Grécku sa opakovane ocitli na hrane predčasných volieb. Podobne v Taliansku so 130% dlhom sú kritické reformy závislé na Berlusconiho nálade.
• Až na pár výnimiek sú plány na stabilizáciu dlhu v jednotlivých krajinách postavené na očakávanom ekonomickom raste a zvyšovaní daní. Ten však aj vzhľadom na už tak vysoké dane nie a nie prísť.
• Ozdravné procesy v niektorých dôležitých sektoroch neboli umožnené. Najvýznamnejším príkladom je automobilový priemysel. Na prvú vlnu poklesu záujmu o automobily dopovedali európske vlády šrotovaným, prípadne inými zvýhodneniami na úkor ostatných. Predaj áut narástol, aby sa po vypršaní účinkov prepadol na rekordné minimá. Veľké problémy má najmä PSA. Francúzska vláda prakticky zablokovala jeho snahu o reštrukturalizáciu a miesto toho ponúkla peniaze daňových poplatníkov na udržanie fabriky aspoň dočasne v chode.
• Podobne reformy pracovného trhu prichádzajú veľmi pomaly a len v niektorých krajinách. Vysoká úroveň ochrany pracujúcich pred nezamestnanými a absolventmi má za následok mimoriadne vysokú nezamestnanosť mladých. Dopady zlého nastavenia pracovného trhu sú zásadné, čo sa prejavuje veľkými rozdielmi medzi členskými krajinami. Napríklad zhruba osem miliónov Nemcov má mzdu nižšiu ako 9,43 eura. V susednom Francúzsku sa ľudia z takouto produktivitou zaradia do armády nezamestnaných, pretože nedosiahnu na francúzsku minimálnu mzdu.
• EÚ masívne investuje zdroje do oblastí s veľmi otáznou návratnosťou. Tými sú najmä OZE a ku ním pridružené sektory, ako napríklad ako výroba a infraštruktúra elektrických áut. Tým sa zákazníci bránia zubami nechtami. V EÚ narastá regulácia, či už environmentálna (napr. nútené zatvorenie viacerých uhoľných elektrární v čase, keď viaceré spoločnosti presúvajú výrobu do energeticky lacnejších USA), bezpečnostné, či finančné (daň z finančných transakcií), čo zvyšuje náklady firiem od znižuje výnosnosť kapitálu.

V kombinácii s hore uvedenými ekonomickými rizikami hrozí, že EÚ bude pre firmy stále menej príťažlivá.
Kto očakával  spektakulárny pád môže byť sklamaný. Ale dookola opakované sľuby politikov, že zajtra sa zobudíme a kríza bude preč, nie sú reálne.