Tri tromfové karty

Prechod súkromného podielu v SPP do rúk štátu bol krokom, ktorý získal asi najviac mediálnej a politickej pozornosti počas fungovania súčasnej vlády. Tančeky okolo skutočného tvorcu vládneho dokumentu necháme do politických debát a pozrieme sa na ekonomické aspekty tohto obchodu.

Plná kontrola nad SPP znamená pre vládu získanie troch tromfových kariet:

Kontrola nad cenami. Ceny plynu pre domácnosti (a po novom od januára aj pre malé podniky) boli a sú kontrolované ÚRSO, ktorý nad nimi má absolútnu moc. No ÚRSO musel aspoň formálne reagovať na požiadavky SPP na zvýšenie ceny plynu, keď o to SPP žiadal. A ten o to žiadal vcelku intenzívne, keďže sektor domácností dlhodobo generoval významné straty, najmä kvôli neuznaniu niektorých nákladov (napríklad nákladov na rezervné zásobníky). Na domácej pôde ťahalo SPP zo zákona za podstatne kratší povraz, no hroziaca medzinárodná arbitráž by bola pre Slovensko problémom. Medzinárodné pravidlá síce povoľujú reguláciu cien, ale tá nesmie regulovanému subjektu spôsobovať straty.

Ovládnutím SPP tieto problémy končia, súdny spor o 200 miliónov bol zastavený a nové vedenie bude sotva žiadať zvýšenie cien. Premiér tak získal pekný námet na volebné billboardy.

Dotovanie podnikov. Keďže SPP predáva nielen domácnostiam, ale aj podnikom, otvára sa skvelá príležitosť poskytnúť plynový stimul vybraným podnikom. Ako sa v poslednej dobe ukazuje, vláda s politikou investičných stimulov nemá najmenší problém, napriek problémom, ktoré takéto stimuly spôsobujú. Nakoniec, vláda sa tým ani nijak netají. Získala možnosť na úkor všetkých ostatných pomôcť komu uzná za v(ý)hodné. Pomoc nepôjde z rozpočtu, ale z hospodárenia štátnej firmy, takže sa negatívne efekty prejavia až oveľa neskôr, keď tu už táto vláda dávno nebude.

Odvrátenie dlhovej brzdy. EPH sa už pri vstupe do SPP zaviazal ku štedrej dividendovej politike. Prednedávnom EUSTREAM vydal miliardový dlhopis , čo je na slovenské pomery závratná suma. Veľká časť týchto peňazí bude slúžiť na výplatu dividendy.  Vláda balansuje na hranici 57% úrovne dlhu, pri ktorej by sa aktivovala PR katastrofa s menom „predloženie vyrovnaného rozpočtu.“ Prílev stoviek miliónov eur do verejných financií znamená, že si bude musieť požičať o niečo neskôr a rast dlhu sa pribrzdí dostatočne na to, aby to do volieb (pri priazni všetkých svätých a dvanástich mesiačikov) udržali pod brzdou. Podobné dividendy sa chystajú vysať aj z iných solventných spoločností, kde má štát podiel.

Zo spomínaných troch nástrojov sa najviac prepieral ten prvý. Pritom ten je úplne najmenej významný. Straty SPP na domácnostiach dosahovali rádovo desiatky miliónov eur. Prípadné zvýšenie cien by znamenalo dodatočný náklad v rádoch niekoľko eur mesačne pre domácnosti. Ak by SPP dokázalo upraviť relatívne nevýhodný kontrakt s Gazpromom, bolo by to ešte menej. Vláda by tento PR problém dokázala prežiť bez úhony.

Možnosť rozdávať plynové stimuly, ktorých hodnota môže dosahovať rádu miliónov, je už zaujímavejšia. Vláde sa rozšíril balík spoločných zdrojov, ktoré môžu rozdávať. Ak bude nabudúce hroziť nejaký podnik masovým prepúšťaním, bude po ruke kocka cukru na upokojenie situácie. Aspoň nachvíľu.

Mimoriadne dividendy sú tromfové eso, ktoré môže vláda zahrať na silného (hoci nie neporaziteľného) protivníka s názvom Dlhová brzda. Tu sa bavíme už o stovkách miliónov eur.

Prirodzene, ekonomická realita sa nedá oklamať a tieto kroky budú mať na ekonomiku nepríjemné dopady. Regulované ceny, rozdávanie plynových stimulov a štátny manažment spoločnosti je prakticky 100% zárukou toho, že ekonomické zdravie plynového giganta sa bude v nasledujúcich rokoch rapídne zhoršovať. Stačí si spomenúť na Duckého zmenky, ktoré strašia dodnes.

Vysávanie financií cez dividendy z energetických spoločností bude mať takisto svoje dôsledky. Ak bude vláda opatrná, firmy to prežijú. No zvýši sa im dlh, zhoršia ďalšie finančné ukazovatele, nemusí im ostávať dosť zdrojov na investície, čo bude mať za následok nižšie hospodárske výkony a teda nižšie dividendy v budúcnosti. Superdividenda teda nie je nič iné, len vyplácanie budúcich ziskov dnes.

Problém je, že to bude trvať možno päť rokov, možno desať rokov, kým sa to začne prejavovať. No každá vláda meria trvanie sveta len štyrmi rokmi. Daňovníci sa vôbec nemusia trápiť zabudnutým podpisom na dokumente, stačí si vyvodiť dopady tohto obchodu. Tie sú pre neho zlé, aj keby ten dokument napísal na svojom počítači Dalajláma.