Privatizácia 2.0

Royal Mail, britská pošta, sa stala menej kráľovská a viac ľudová. Jeden zo symbolov Británie vstúpil na burzu.

Červené valcovité schránky 360 rokov starej Kráľovskej pošty patria ku Británii rovnako ako čaj o piatej a hon na líšku. No z tradícií sa nenajeme a to je aj prípad pošty. Objem listových zásielok sústavne klesá a ako to v štátnych firmách býva, schopnosť vyrovnať sa s touto situáciou je slabšia. Straty najmä s počiatku krízy išli do stoviek miliónov libier ročne. Penzijné záväzky dosahujú 4,5 miliardy libier a aj to len vďaka tomu, že vláda zmenila inflačné valorizovanie z RPI na CPI. Pôvodná diera bola 8 miliárd libier.

RM chce negatívnemu trendu čeliť väčším dôrazom na parcelové (kuriérne) služby. No na to potrebuje silného partnera. Vláda sa rozhodla pre politicky vždy odvážny krok – privatizáciu. A to pomerne netradičným spôsobom, vstupom na burzu. Ponúknuté boli akcie v hodnote 52,2% kapitálu spoločnosti, 2/3 pre veľkých investorov a 1/3 pre malých investorov. 150 000 zamestnancov okrem toho dostalo akcie v hodnote 2000 libier. Napriek deklarovanému tvrdému odporu odborov ich nakoniec neprijalo len asi 100 zamestnancov. V zálohe je ešte asi 15% hodnoty kapitálu na potenciálny ďalší predaj. Možnosť kúpiť si kúsok „svojej“ pošty u Britov zarezonovala a 690 000 malých akcionárov si kúpilo akcie v priemernej hodnote 750 libier.

Teraz sa vráťme domov. Už v roku 2005 viacerí varovali, že na slovenské nákladné železnice neprichádzajú investície a hrozí, že náš koridor začnú tranzitné vlaky obchádzať cez Poľsko a Maďarsko. Riešením bolo zohnať pre Cargo kapitálovo silného partnera. V roku 2006 bola na stole ponuka rakúskych železníc znejúca na viac ako pol miliardy eur. Tú však nová vláda silácky odmietla.

Ďalší vývoj dobre poznáme. Cargo vyrábalo stratu za stratou (v roku 2012 to bolo 24 miliónov eur, čo je skvelý výsledok v porovnaní s viac ako 120 miliónovými stratami v rokoch 2009 a 2010) a do toho prišla kríza, ktorá zasadila nákladnej preprave tvrdú ranu. Aby toho nebolo málo, vďaka liberalizácii nákladnej železničnej dopravy musí slovenská štátna firma tvrdo bojovať s konkurenciou, napríklad Poliakmi.

Objem prepravy sa od začiatku krízy prepadol o tretinu. Firma prežila len vďaka 166 miliónovej štátnej pôžičke – no na jej splátky musela minulý rok predať viaceré depá a opravovne asi za 60 miliónov eur. Momentálne je táto firma s viac ako 6000 zamestnancami v situácii, že prípadná strata veľkého zákazníka by ju definitívne zlomila. S ňou by zaplakali aj je veritelia, okrem štátu aj ŽSR a ďalší, ktorým dlhuje zhruba pol miliardy eur.

V takej situácii aj sociálne-demokratická vláda nemá inú možnosť, ako predsa len skúsiť privatizáciu (hoci toto štipľavé slovo z úst nevypustili). No to dosť nešťastným spôsobom. Väčšina ako-tak hodnotných (ne)hnuteľných aktíva ako vozne či prekladiská sa majú vyviesť do dcérskych firiem, ktoré sa predajú. Cargu ostane len samotná logistika vlakov, správa vozňov a vykladanie tovaru bude v rukách súkromných firiem.

Riešenie? Áno, nachvíľu. Predajom by firma mala získať zhruba 200 miliónov, vďaka ktorým zvládne ešte nejakú chvíľu – možno dokonca aj dlhšie, ako len do volieb – splácať dlhy a fungovať ďalej. Existuje šanca, že z dcér dokáže súkromný partner vytrieskať väčšiu efektívnosť, no jadro problému je v upadajúcej hlavnej činnosti, teda preprave tovaru. A tam veľký vietor môžeme sotva očakávať.

Ale moment. Jedno eso v rukáve tu predsa len je. Cargo na Slovensku podľa štatistík platilo najvyššie ceny v Európe za prístup na železničnú sieť. V roku 2011 sa tieto platby upravili smerom dole a nedávno dokonca vláda Cargu spätne priznala zníženie cien od roku 2010, čo mu vynesie niekoľko desiatok miliónov. Na roky 2013-2016 má byť ďalšie zníženie poplatku, čo prinesie ďalšie desiatky miliónov.

V čom je trik? Že prevádzkovateľom infraštruktúry je iná štátna firma, ŽSR. Tej tie peniaze budú chýbať. Nie že by ich tam mali nazvyš. Minulý rok síce ŽSR bola v zisku 15 miliónov, no rok predtým zaknihovali stratu 32 miliónov a pred tým viac ako 100 miliónov. Pri výpadku niekoľko desiatok miliónov nie je ťažké uhádnuť, akú farbu bude mať hospodársky výsledok v ďalších rokoch. Vláda tak v prípade železníc prehadzuje žeravý zemiak z jednej strany na druhú, podľa toho, kde v trezore ešte ostalo niekoľko drobných.

Riešením je kompletná privatizácia. Tá však ani zďaleka nepôjde tak ľahko, ako mohla ísť pred siedmimi rokmi. Je otázne, či má Cargo vôbec nejakú hodnotu, privatizácia by bola skôr „za korunu“. Záujemcovia by sa snáď aj našli, napríklad v Rusku, no nezaobíde sa to bez rozsiahleho prepúšťania.

Skôr je lepšie ako neskôr. No neskôr je ešte stále lepšie, ako úplne neskoro.