Dymová clona štátneho altruizmu

Jedným z hlavných príjmov štátnej pokladnice je daň z pridanej hodnoty. V praxi táto daň spotrebiteľovi predražuje cenu väčšiny tovarov o 20 %. Toto predraženie spočíva práve v platení DPH, prostredníctvom ktorej štát vyberá od občanov viac ako 4 mld. eur ročne.

Štát nad rámec DPH uvaľuje na vybraný druh spotreby aj osobitné spotrebné dane. Najznámejšie sú  daň z tabaku, daň z liehu, z uhlia, či z minerálnych olejov. Účelom týchto daní je okrem ďalšieho plnenia štátnej kasy (na spotrebných daniach vyberá štát viac ako na dani  z príjmu právnických osôb pri 23 % sadzbe) aj plnenie „verejného záujmu“. To je, koniec-koncov, aj hlavný rozdiel medzi ideou DPH a spotrebnou daňou.

Spotrebná daň sa viaže ku konkrétnej činnosti, druhu spotreby. Pri zavádzaní týchto daní sa často uvádza, že cieľom spotrebnej dane je zníženie takejto spotreby. Základné ekonomické pravidlo hovorí, že predraženie ceny alkoholu spotrebnými daňami obmedzuje jeho konzumáciu, a vysoká cena benzínu (ktorá je z 50 % tvorená DPH a spotrebnou daňou) mnohých ľudí odrádza od kúpy vozidla s vysokou spotrebou paliva, či od nadmerného jazdenia.

Výťažok z týchto daní môže byť následne použitý na odstraňovanie negatívnych javov (resp. externalít), ktoré sú spojené so spotrebou statkov, ktorých sa týkajú: napríklad podporu liečby gamblerov, či alkoholikov.

Koľko stoja naše cesty?

Podobný princíp platí pri spotrebných daniach (a iných súvisiacich poplatkov) na benzín a naftu. Dá sa argumentovať, že motoristi produkujú externality v podobe znečistenia ovzdušia či opotrebovania ciest, ktoré treba kompenzovať spotrebnou daňou. Je však táto daň primeraná?

Majitelia motorových vozidiel plnia verejný rozpočet hneď niekoľkými daňami a poplatkami. Vyše miliardy eur sa každý rok vyzbiera na spotrebnej dani z minerálnych olejov. Ďalších 133 miliónov eur zaplatia na dani z motorových vozidiel vyberaných VÚC. Na mýte a diaľničných známkach sa ročne vyberie vyše 200 miliónov eur. Motoristi tak do verejnej kasy každoročne zaplatia takmer 1,4 mld. eur.

Cestná infraštruktúra je majetkom verejnej správy a jej udržiavanie stojí nemalé peniaze. Slovenská správa ciest a Národná diaľničná spoločnosť v minulom roku vydali na údržbu a investície do cestnej infraštruktúry 637 mil. eur (v tomto roku je plánovaný odhad vyše 750 mil. eur). Ďalších vyše štvrť miliardy eur minuli na dopravu VÚC (ktoré sú vlastníkmi ciest II. a III. triedy). Celkovo teda vynakladáme na údržbu a výstavbu ciest z verejných zdrojov necelú 1 mld. eur ročne.

Toto porovnanie je zaujímavé najmä v kontexte zámeru poskytovať dotácie na nákup elektromobilov. Hlavným argumentom je pochopiteľne ekologickosť elektromobilov (oproti klasickým automobilom jazdiacich na benzín či naftu), ktorú by mali z daní podporiť všetci občania vrátane motoristov.

Dane uvalené na motoristov však už dnes výrazne prevyšujú výdavky na udržiavanie a investície do cestných komunikácií (treba tiež zdôrazniť, že výdavky na výstavbu diaľnic sa na Slovensku financujú najmä z eurofondov, čisto z vlastných zdrojov by vláda investovala do výstavby diaľničnej siete výrazne menej). Na odstraňovanie externalít vo forme znečistenia by preto mohla byť použitá práve tá časť motoristických daní a poplatkov, ktorá ide nad rámec výdavkov na cestné komunikácie.

Teda aspoň v prípade, že úlohou spotrebných daní je skutočne proklamované odstraňovanie externalít a obmedzenie spoločensky neželanej spotreby (ako často argumentujú fiškálni teoretici). V opačnom prípade sú sadzby spotrebných daní stanovované čisto s cieľom zabezpečiť príjem rozpočtu. A ich možné dopady len dymovou clonou.