Nemecká výkonnosť je liek, nie hrozba

Väčšina európskych ekonomík naďalej šliape vodu ekonomickej stagnácie.

Nezamestnanosť je rekordne vysoká, reálne mzdy stagnujú a verejné dlhy prudko rastú. Toľkokrát prisľúbený koniec krízy je stále v nedohľadne a politici na to doplácajú poklesom popularity. Opäť čas pohľadať vinníka!

„Nemecká obsesia exportom odsudzuje Európu k depresii!“ hlásajú v rôznych variáciách titulky posledných dní. Nie je to prvý (ani posledný) krát, čo tento názor v Európe zaznel. Tentoraz to bolo z úst šéfekonóma Európskej komisie Marca Butiho, či šéfky Medzinárodného menového fondu Christine Lagarde. Obviňovať Nemcov z problémov vlastnej krajiny nie je doména len Talianov či Francúzov. Dokonca aj minister financií  Spojených štátov minulý týždeň v správe označil Nemecko za väčšiu ekonomickú hrozbu ako Čínu.

Podľa ich argumentácie Nemci zaplavujú zahraničné trhy svojim exportom a zároveň doma míňajú „menej, ako by mali“, čím znemožňujú zahraničným firmám exportovať do Nemecka. Konzervatívna kancelárka a jej suita zároveň bojuje proti znehodnoteniu eura, čím znemožňuje krajinám periférie vyinflovať sa z problémov a jej boj proti deficitom bráni národným vládam stimulovať ekonomiku verejnými výdavkami.

Môžeme začať tým, že je to celé nepodložný nezmysel. Nemecko síce má pomerne vysoký prebytok bežného účtu, ale vďaka exportom mimo eurozónu. Medzi januárom až augustom 2013 má Nemecko s eurozónou dokonca mierny obchodný deficit! Ale pozrime sa na problém komplexnejšie.

Je zarážajúce, že aj dnes niektorí ekonómovia ešte používajú merkantilistický náhľad na svet, ktorý spolu s alchýmiou a upaľovaním bosoriek patrí do 16-18. storočia. Minister financií na dvore Ľudovíta XIV. Jean-Baptiste Colbert a iní merkantilisti verili, že bohatstvo krajiny je možné zvyšovať maximalizovaním exportu hotových výrobkov, minimalizovaním ich importu a hromadenia monetárneho kovu (zlata) vďaka vzniknutému obchodnému prebytku. Je to typický príklad toho, keď ekonóm prisúdi veličine nesprávnu charakteristiku (ani zlato nie je bohatstvo, ak ho nemôžete vymeniť za statky podľa potreby) a následne všetko prispôsobí jej maximalizácii.

Nemci sú preborníci, no nie v exporte, ale v produkcii. Ich firmy sú skvele kapitálovo vybavené a efektívne riadené, čo im umožňuje dosahovať vysokú produktivitu aj pri vyšších vstupných nákladoch, najmä mzdách. Na trh sú potom schopní dodávať výrobky, ktorých pomer ceny a kvality prekoná  konkurenciu. Nikto nenúti Talianov či Grékov kupovať nemecké výrobky – len ich racionálna snaha dostať za menej peňazí viac muziky.

Šéf americkej gumárne Titan na jar rozzúril Francúzsko, keď verejne prehlásil, že by bol hlupák, ak by jeho firma kúpila francúzskeho výrobcu pneumatík. „Francúzi hodinu obedujú, tri hodiny diskutujú a len tri hodiny pracujú.“ Teóriám o lenivých národoch neverím. Je tomu len storočie, čo Francúzsko bolo jednou z vedúcich krajín automobilového či leteckého priemyslu. No problém periférie je u nich doma. Byrokracia, dane, sociálny systém nastavený na odmeňovanie pasivity, či plytvanie vzácnym kapitálom na verejné výdavky typu prázdne diaľnice, nezmiznú spolu s nemeckým exportom, práve naopak. Tlak úspešnejších konkurentov je jedna z mála síl, ktorá môže miestnych politikov potlačiť k reformám.

Pomohlo by nanútené zvýšenie domácej spotreby Nemecka? Asi tak ako slávne šrotovné, ktorému sa táto snaha umelo zvýšiť spotrebu podobá – čiže nepomohlo. Predstava, že Nemci by začali húfne kupovať grécke mandarínky či španielske lietadlá je scestná. Aj oni budú kupovať najlepší pomer kvality a ceny a nikde nie je napísané, že to nájdu vo výrobkoch periférie.

Môže to mať dokonca opačný efekt. V Nemecku poklesne tvorba kapitálu na úkor spotreby čo môže dopadnúť aj na španielsku automobilku, gréckych strojárov a ďalšie firmy, ktoré na periférii drží nad vodou práve nemecký kapitál.
 

Sme, 10.11.2013