Obavy zo skupovania pôdy cudzincami sú zbytočné
Končí sa desaťročný zákaz predaja pôdy cudzincom a začínajú sa obavy. Vláda pripravuje zákon na ochranu pôdy, ale ten možno poškodí samotných vlastníkov.
Martin Vlachynský (30) z Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz INESS hovorí, že pôda sa nedá odniesť a kupovania sa neobáva.
Od 1. mája sa skončil desaťročný zákaz predaja pôdy cudzincom. Ten začal platiť po vstupe Slovenska do Európskej únie a mal zabrániť rozpredaniu pozemkov. Hrozí teraz rozpredávanie?
Desaťročný zákaz bol len formalitou, dal sa ľahko obísť. Ak cudzinec chcel na Slovensku pôdu, tak si kúpil alebo založil slovenskú eseročku a dostal sa k pôde cez ňu podľa ľubovôle. Prichádzali najmä dánski farmári, ale neexistujú žiadne oficiálne čísla, koľko cudzinci takto vlastnia.
Nie sú ani odhady?
Realitky odhadujú 2 až 3 percentá, čiže cudzinci kúpili mizivé množstvo slovenskej pôdy. Nemyslím si, že odstránenie formálnych bariér po prvom máji nejako extra naláka cudzincov, aby nás skupovali. Pôda je investícia so svojimi výhodami aj nevýhodami. Nedá sa odviezť, je pomerne silne regulovaná, takže pre investorov nejde o obchod, na ktorý by sa od mája hromadne všetci vrhli.
Čo myslíte tým, že je silno regulovaná?
Pri obavách, že pôdu skúpia cudzinci, je v pozadí aj myšlienka, že ich premenia na stavebné parcely a ornej pôdy začne ubúdať. Lenže zmena na stavebné pozemky je plne pod kontrolou verejných inštitúcií, nikto nemôže prísť a na roli si postaviť fabriku alebo obchod.
Nie je sa teda čoho báť?
Strach ľudí o pôdu je prirodzený, ale stačí sa pozrieť na čísla o zastavanosti z rokov 2003 až 2012, keď bol najväčší stavebný boom. Vtedy vyrástli stavby na 80 štvorcových kilometroch ornej pôdy, čo je 0,3 percenta jej celkovej rozlohy na Slovensku. Omnoho viac pôdy sa zmenilo na iné plochy, ako je stavebná. Ľudia vyjdú z mesta a vidia tie satelity na bývalých roliach, no celková rozloha, ktorá sa zmenila na stavby, naozaj nebola zásadná. Je scestné myslieť si, že teraz príde nejaký cudzinec, skúpi tri percentá polí a zastavia ich, ak sa to nestalo ani v dekáde najväčšieho hospodárskeho rastu v histórii.
Je obava, že ornú pôdu premenia na stavby, ale vláda zároveň pred rokmi schválila zákon, podľa ktorého môže pôdu ľuďom vyvlastniť, lebo na nej chce napríklad diaľnicu...
Presne, čiže pri investíciách, o ktorých rozhodne vláda, sa môže použiť aj taký extrémny nástroj – vyvlastnenie pôdy a jej premena na stavebný pozemok. Ale iné investície chce vláda blokovať. Absurdný pohľad.
Vláda sa tvári, že chce chrániť pôdu pred cudzincami, a navrhla nový zákon o kupovaní poľnohospodárskych pozemkov, ktorý by platil od leta. Ozvali sa však oponenti, že zákon poškodí aj existujúcich vlastníkov pôdy. Napríklad pri pôde s rozlohou nad 2-tisíc štvorcových metrov sú sprísnené podmienky predaja a pri rozlohe nad 10-tisíc metrov ešte tvrdšie.
Ak zákon schvália tak, ako ho teraz navrhuje vláda, vlastníkov pôdy poškodí. Predstavte si, že ste starnúci farmár, ale už nevládzete a chcete skončiť, ísť do dôchodku. Máte však synovca, ktorý by sa rád stal farmárom. Vy by ste mu svoju farmu aj s napríklad troma hektármi pôdy chceli posunúť. Lenže zákon, ktorý predkladá vláda, hovorí – pôdu môže kúpiť človek, ktorý je farmár. Keďže synovec nie je farmár, narazíte na problém.
Na aký?
Predtým, ako by ste predali pozemok, museli by ste svoj zámer ohlásiť na miestnej tabuli, nahlásiť to do registra. Keby šlo o väčší pozemok, museli by ste dať informáciu aj do regionálneho periodika, čiže napríklad okresných novín. Najskôr by ste museli ponúknuť pozemky farmárom zo svojej dediny, a ak do určitého času neprejavia záujem, potom by ste ju museli ponúknuť farmárom z okolitých dedín. Až keby ani oni neprejavili záujem, potom ju môžete predať niekomu inému.
Ak by prejavili záujem farmári zo susedných dedín, musel by som ju predať im?
Áno, ale ani to by ešte nebolo úplne jednoduché. Lebo záujemca by musel od okresného úradu dostať osvedčenie o spôsobilosti legálne nadobudnúť pôdu.
Čože? Osvedčenie, že si môže kúpiť roľu?
Áno, musel by byť najmenej tri roky farmárom a najmenej desať rokov občanom Slovenskej republiky. Keby sa taký nenašiel, až potom by ste pôdu mohli predať iným ľuďom. Týka sa to, samozrejme, väčších plôch ornej pôdy, nešlo by o parcely s rozlohou do 2-tisíc štvorcových metrov.
To vyzerá na neuveriteľnú mašinériu.
Áno, lebo keby ste naozaj chceli posunúť majetok synovcovi, ktorý farmárom nie je, a teda nebol by podľa zákona „spôsobilý“, museli by ste počkať, či nepríde v zákonom stanovenom termíne niekto „spôsobilý“. Ak by prišiel farmár sused, že on by vašu pôdu chcel, museli by ste ju predať jemu.
Ako je to s cenou? Bude farmár musieť predať za cenu, ktorá je nejako vopred určená?
V predchádzajúcej verzii zákona sa písalo, že cena má byť obvyklá v oblasti, čiže tabuľková. Z najnovšej verzie návrhu zákona, ktorý vláda prerokovala minulý týždeň, táto veta vypadla. Môj neprávnický výklad je, že ak chcete pôdu predať, môžete dať akúkoľvek cenu, lenže tá musí platiť pre všetkých. Keď príde za vami sused farmár, nemohli by ste mu ponúknuť hektár napríklad za 5-tisíc a synovcovi za tisíc. Museli by mať obaja rovnaké podmienky. Keby sused farmár nemal záujem za 5-tisíc na hektár, tak po uplynutí určitej lehoty by ste ju museli synovcovi predať za takú istú cenu.
A čo keby som chcel synovcovi pôdu darovať?
Prichádzame k najväčšej absurdite zákona. Sused farmár by mohol prísť a povedať – ale ty ju musíš darovať mne, lebo ja som farmár a spĺňam podmienky, kým tvoj synovec ich nespĺňa.
Zákon teda spôsobí aj to, že keď napríklad Košičan zdedí pôdu v okrese Trnava a nevie ju využiť, lebo je stovky kilometrov ďaleko, tak ju nebude môcť predať, komu chce?
Presne tak. Najskôr musí vyvesiť ponuku na tabuľu, do regionálnych novín a čakať, či sa ozve niekto z farmárov. A nemusíte ani dediť, veď je mnoho starších ľudí, ktorým vrátili pozemky z bývalých JRD a oni ich využiť nevedia. Je to však pre nich dosť podstatný majetok, no zákon im výrazne obmedzí právo disponovať ním.
Politici hovoria, že zákonom chcú pôdu chrániť, aby sa nerozpredávala hocikomu. Čo si myslíte vy? Prečo ho chcú naozaj?
Budeme špekulovať – keď ľuďom v dedinách vrátili JRD pozemky, boli extrémne rozdrobené. Rodina má napríklad desať árov, no nemajú jeden štvorec, sú rozbité hoci aj na dvadsať kúskov. Keď sa pozeráte na mapy, ako keby ste videli puzzle. Pôdu často vlastnia starí ľudia. A aj vinou rozdrobenosti, ktorú už starší neriešia, sa pôda v niektorých regiónoch prenajíma existujúcim družstvám za neuveriteľne malé peniaze. Prípadný vstup nových farmárov by do značnej miery ohrozil model biznisu pre tieto družstvá.
Čím?
Ak by sa začalo s pôdou obchodovať, ľudia by si začali uvedomovať jej hodnotu. Už by neboli ochotní prenajímať ju družstvu za pár centov. Zrazu by prišiel farmár, napríklad aj dánsky, a ponúkol by za prenájom alebo predaj viac. Existujúce družstvá by sa dostali pod tlak, prichádzali by o veľmi lacný zdroj pôdy. Veď dnes sa im pôdu vôbec neoplatí kupovať, prenajímajú si ju naozaj neuveriteľne lacno od množstva drobných vlastníkov.
Ale to by znamenalo, že vláda chce zákon, ktorý obmedzuje konkurenciu, a drobní vlastníci tým prichádzajú o peniaze za slušný prenájom alebo za predaj.
Neviem, či ide o skutočný zámer vlády, alebo nechcený dôsledok, ale navrhovaný zákon to naozaj spôsobí. Pomôže opevniť sa existujúcim hráčom na trhu s pôdou.
V zahraničí majú podobné zákony?
Áno, v Maďarsku riešili zákon ešte tvrdšie, pôdu si nemohli kupovať právnické osoby, iba fyzické, a len maďarskí občania. V Litve chcú o podobnej otázke referendum, hoci zákaz predaja cudzincom by porušil právo EÚ.
Obavy teda nie sú len na Slovensku?
Nejde o slovenskú špecialitu, ale dodnes som ešte stále nepočul argument, aké zlo by napáchali cudzinci, ak by si kúpili a využívali pôdu. Treba si uvedomiť ďalšiu absurditu – cudzinec by si aj naďalej mohol kúpiť existujúci poľnohospodársky podnik. Čiže ak by mal záujem o slovenskú pôdu, bez problémov sa k nej dostane. Zahraničný investor by nekupoval pol hektára, ale desiatky alebo stovky hektárov a vtedy sa mu oplatí investovať do kúpy celej firmy. Vláda možno deklaruje, že zákon má zabrániť cudzincom dostávať sa k pôde, ale tie zábrany budú len formálne.
Argument je napríklad potravinová sebestačnosť. Slovensko je čoraz menej potravinovo sebestačné. Nestačí tento dôvod, prečo nepredávať pôdu cudzincom?
Termín „potravinová sebestačnosť“ považujem za nezmyselný, lebo nikdy nemôžeme byť sebestační. Poľnohospodári predsa potrebujú naftu do kombajnov a traktorov, potrebujú náhradné dielce, pneumatiky, hnojivá, železo. Keby nás odstavili od ropy, Slovensko by mohlo byť jedno veľké pole a aj tak by sme sebestační neboli, ani keby všetci ľudia chytili motyky a išli obrábať zem. Keď sa pozrieme na históriu hladomorov, nájdeme Ukrajinu, Čínu, Severnú Kóreu a práve tieto krajiny sa snažili o sebestačnosť. Mali štátne vlastníctvo pôdy, boli typicky poľnohospodárske, napriek tomu zažili najväčšie hladomory v dejinách.
Ako je to možné?
Cieľom nie je produkovať všetko doma, ale produkovať niečo lepšie ako ostatní. V tom slovenské poľnohospodárstvo zlyháva. Produktivita meraná počtom dobytka, tonami pšenice na obyvateľa je nízka. Podľa čísel sa zdá, že nejaký problém s poľnohospodárstvom máme, ale nie v tom, či produkujeme všetko, čo potrebujeme. Keby sme boli špičkoví napríklad v produkcii jabĺk, pestovali by sme len jablká a všetko ostatné by sme dovážali, nepovažoval by som to za problém. Deľba práce a medzinárodný obchod je najlepší spôsob na rast blahobytu. Pravda však je, že slovenskému poľnohospodárstvu sa nedarí.
Z akých príčin sa nedarí?
Jedným z dôvodov je spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie. Roľníci v starších krajinách EÚ ešte stále dostávajú vyššie platby a problémom je aj samotné fungovanie systému. Farmár neprodukuje tak, aby uspokojil zákazníka, ale tak, aby maximalizoval svoje priame platby. Sú tabuľky, koľko môže byť kráv na hektár pastviny, a ak chce byť finančne úspešný, je nútený vyskladať si produkciu s čo najvyššími priamymi platbami.
Ako si ich vyskladá?
Napríklad je pastvina, na ktorej je 50 kráv. Farmár by bez problémov mohol pridať ďalších 20, ale nemôže, lebo priame platby a pravidlá má na takú a takú rozlohu stanovené na 50. Za žiadnu kravu navyše nedostane ani cent, čo je preňho nevýhodné. A slovenský farmár dostane ešte menej peňazí. Systém je veľmi zlý v celoeurópskom meradle.
Nechystajú sa nejaké zmeny?
Už dvadsať rokov sa debatuje ako ďalej. Teraz sa mení model, ale stále nie je dobrý. No problémy máme aj doma, najmä v pretrvávajúcom socialistickom myslení. Pred pár mesiacmi ministerstvo pôdohospodárstva vydalo koncepciu do roku 2020 a v nej boli na kus presne vyčíslené počty nosníc na Slovensku. Je absurdné robiť plány, že v roku 2020 bude na Slovensku napríklad 27 319 815 sliepok. Nepotrebujeme nezmyselné čísla, ale inovácie a menej byrokracie. Pamätáte si, čo sa dialo, kým konečne schválili predaj z dvora? Koľko to trvalo a aké boli problémy? Napriek tomu, že pre malého farmára je predaj z dvora najprirodzenejší spôsob zárobku. Dnes podobne bojuje s byrokraciou debničkový predaj.
Keby však prišla ešte hlbšia kríza, je dôležité, aby roľníci v štáte dokázali vypestovať potraviny. Prečo by sa inak o to snažili ostatné krajiny?
Kde by ste sa báli viac hladomoru – v Severnej Kórei, čo je poľnohospodárska krajina, alebo v Hongkongu, ktoré pestuje minimum plodín? Väčšina ľudí, ktorí poznajú realitu, by určite odpovedala, že v Severnej Kórei. Historicky tušíme, že tam je väčšia pravdepodobnosť hladovania. Dostatok potravín nie je len technická funkcia, že zasadím, vyrastie a mám. Hladu zabráni fungujúca ekonomika, a nie to, či zasejete na iksypsilon hektároch pôdy. Ak začínajú zlyhávať iné časti ekonomiky, zlyháva aj poľnohospodárstvo. Neexistuje, že bude sebestačnosť a zároveň nefungujúca ekonomika. Ak nebudeme mať peniaze na ropu, traktory, hnojivá, tak môžeme mať polí, koľko chceme.
Čo je teda sebestačnosť?
Kompletný proces od postavenia hál pre sliepky, kúpenia kombajnov až po distribúciu do obchodov. Vo Venezuele v posledných mesiacoch ľudia stoja v ohromných radoch pred prázdnymi obchodmi. Nie preto, že by z roka na rok prestali existovať polia a prestali ich obrábať. Tam zlyhalo celé hospodárstvo. Reťazec od vypestovania plodiny po hotové jedlo na tanieri v domácnosti je dlhý a komplikovaný. Ak bude fungovať, máme záruku, že na taniere sa potraviny dostanú.
Je vôbec slovenská pôda taká lukratívna, že hrozí skupovanie zahraničnými investormi?
Ja by som vôbec nehovoril o hrozbe, veď zahraniční investori vlastnia u nás fabriky, akcie, dlhopisy, domy a nevidím dôvod, prečo by mala byť pôda nejako špeciálna. Odniesť sa nedá, a ak cudzinec kúpi zem preto, že chce byť na nej roľníkom, pre nás je to len dobre. Prinesie zahraničné know-how, nové postupy, technológie. Na Slovensku na 40 rokov vymrel pojem farmár. Mali sme družstvá, ale farmár bol raritou. Bude len dobre, ak cudzinci prídu a ukážu nové prístupy. Aj v poľnohospodárstve treba ísť s dobou a neustále inovovať. Či už sú to nové produkty ako špargľa, alebo nové postupy napríklad v biopestovaní.
Existuje na Slovensku veľa neobrábanej pôdy?
Ladom leží len pár percent, ale presné číslo si z hlavy nespomeniem. Porovnajme si iné čísla – v čase najväčšieho stavebného boomu za desať rokov zastavali 0,3 percenta pôdy. Na Slovensku v súčasnosti na 10 percentách ornej pôdy pestujeme technické plodiny, najmä repku olejnú a slnečnicu. Z veľkej časti ich pestujeme kvôli biopalivám. Na jednej strane je strach, čo urobí s našou produkciou potravín pár desatín percenta, a na druhej strane máme desať percent niečoho, čo robíme kvôli „zelenej politike“ prichádzajúcej z Európskej únie. Pri porovnávaní rizík to z hľadiska produkcie potravín považujem za omnoho horšie.
Od slovenských roľníkov počuť najmä sťažnosti. Majú naozaj taký ťažký život?
Všetci majú dôvod na sťažovanie vinou spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ, ktorá nadŕža starším členom. Ani jedna slovenská vláda však nemala snahu hľadať spojencov a tlačiť na reformu európskej politiky. Toto by mali robiť politici namiesto vymýšľania zákonov na obmedzenie predaja pôdy. A problém je aj v mnohých poľnohospodároch, ale ako im budete niečo vyčítať, keď 40 rokov fungovali JRD tak trochu zvláštne?
Ako fungovali?
Poviem príklad – môj známy robil výkupcu v konzervárňach. Vždy museli nabrať plné auto konzerv a jazdili na družstvá vykupovať ovocie. Konzervami uplácali predsedov družstiev, aby im láskavo dodali nejaké ovocie na ďalší rok. Poľnohospodári neboli vystavení tlaku, nemuseli hľadať odbyt, nepotrebovali nachádzať nové technológie, nové plodiny. Žili v inom systéme, kde zase oni museli prosiť, aby im dodali nový traktor alebo strechu na maštaľ. No odrazu sa objavilo trhové prostredie, onedlho sa otvorili hranice, potraviny sa začali dovážať aj zo zahraničia a mnohé družstvá mali problém prispôsobiť sa. Prispôsobili sa tí šikovnejší a poznám aj roľníkov, ktorí nemajú problém s odbytom, prosperujú, majú ťah na kvalitu. Ale ešte som nevidel odvetvie, ktoré by sa nesťažovalo. Je však dôležité, aby nespokojnosť prinášala konštruktívne riešenia, nie nové obmedzenia, zákazy a regulácie.
Richard Filipko