S Kurzarbeitom na veľké dlhy

Prebieha súťaž o štedrejšieho. Veľkí zamestnávatelia chcú čo najvyššiu náhradu mzdy, prstom ukazujú na nemecký alebo rakúsky systém Kurzarbeitu, ktorý pokrýva až 85 % mzdových nákladov. Novinári a niektorí ekonómovia tvrdia, že by sme si mali požičať, koľko sa bude dať. Všetci argumentujú zachraňovaním ekonomiky, predovšetkým zamestnanosti.

Akosi sa zabúda na to najdôležitejšie, - hodnota za peniaze. Ani núdzový stav, ani spustené tlačiarne ECB nás neoprávňujú zabudnúť počítať.

Nechajme teraz bokom otázku, či je zachovanie zamestnanosti skutočne legitímny cieľ. Vychádzajme z toho, že slovenské hospodárstvo bolo pred krízou nastavené ideálne. V takom prípade má skutočne zamestnanecký kontrakt hodnotu – je to poistka pre okamžité naštartovanie výroby, poistka skorej mzdy pre zamestnanca. Ale ani v tomto prípade sa nemôžeme tváriť, že zdroje nie sú vzácne. Aj tu je kľúčová otázka Hodnoty za peniaze – za akú najnižšiu sumu sme schopní udržať zamestnanosť?

Ekonomická analýza hovorí jasne - o euro viac ako je dávka v nezamestnanosti, ktorej poberanie práve vláda predĺžila zo 6 mesiacov na neurčito. Dávka sa určuje ako 50 % denného vymeriavacieho základu. Najnižšiu sumu teda predstavuje polovica hrubej mzdy +1 euro pre každého človeka, ktorý nemôže pracovať.

Vláda by mala nabrať odvahu a priznať zamestnancom skutočný stav. Odvahu priznať si, že v súčasnej situácii sa nemôžeme tváriť, že napožičiavanými peniazmi si kúpime fungujúcu ekonomiku. Sme v núdzovom stave a ten vyžaduje zabezpečenie dočasnej solidárnej základnej dávky, ktorá pokryje základné potreby nepracujúcej osoby, tak ako dávka v nezamestnanosti. 

Z tohto dôvodu by sme sa nemali baviť o náhrade mzdy. Kto nemá prácu, nemôže očakávať ani 80 %, ani 60 % platu. Ľuďom krátkodobo bez práce poskytuje sociálny systém  50 % náhradu predchádzajúceho príjmu, ale len po strop, ktorý je momentálne 1000 eur. Aj ten je pritom vysoký, keďže už dnes si tieto zdroje musí Sociálna poisťovňa požičiavať a budeme ich musieť v budúcnosti splácať.

Malým firmám poskytla vláda na zamestnanca náhradu max. 540 eur. Je jasné, že kapitálovo lepšie vybavené firmy nepotrebujú pomoc od prvého dňa, ale aj im zdroje dôjdu. Ťažko sa mi ale hľadá argument, prečo by zamestnanci vo veľkých firmách mali dostávať náhradu vyššiu. Samozrejme, štát nesmie požadovať platbu odvodov zamestnávateľa, keď zamestnávateľom negenerujú tržby.

Je veľmi zjednodušujúce argumentovať Nemeckom. Málokto však v jednej vete s Nemeckom dopovie, že nemecká vláda hospodárila v posledných rokoch s prebytkom 200 miliárd eur, teda sumou rovnajúcou sa dvojročnému slovenskému HDP. Alebo že do systému kurzarbeitu dlhodobo prispievali tamojší zamestnávatelia aj zamestnanci. 

Nikde totiž nie je napísané, že nemecký model je a priori správny a aplikovateľný na všetky krajiny v Európe. Našim kritériom by mala byť poctivá cost-benefit analýza. A tú by sme naopak mali požadovať aj od ostatných krajín, s ktorými zdieľame spoločnú menu. Desiatky percent HDP v štátnej pomoci sa ľahko sľubujú, ale ani Nemecko ich ešte nemá v peňaženke. Nehrať súťaž o najštedrejšieho, ale plniť kritérium zodpovedného a solidárneho. Nás musí zaujímať aj to, čo bude o rok, či o päť rokov. Aby nás potom zotavovanie nebolelo viac, ako samotná choroba.