INSTITUTE OF ECONOMIC AND SOCIAL STUDIES

A ani tento nadpis nie je dostatočne presný opis situácie s učebnicami. Učebnicová politika sa ešte skôr ako na socializmus podobá na monarchiu 18. storočia, kde tým najvyšším je minister školstva. Postup tvorby učebnice na Slovensku je asi nasledovný: keď ľud potrebuje novú učebnicu, tak kráľovstvo (ministerstvo školstva) slávnostne zatrúbi a zvolá súťaž tých najlepších pisateľov učebníc (vyhlási konkurz). Tí majú následne niekoľko mesiacov na to, aby ukázali, čo vedia (aj keď v skutočnosti napísať kvalitnú učebnicu môže trvať roky). Čo vedia, posúdi najskôr rada starších (konkurzná komisia), tá odporučí jednu, alebo aj viacero učebníc. Posledné slovo má monarcha (minister  školstva), ktorý si dôkladne prečíta závery rady starších (záverečný protokol konkurznej komisie) a vyberie jedného jediného víťaza. Ten dostane kráľovskú pečať (schvaľovaciu doložku) a jeho učebnica sa v tom lepšom prípade postupne dostane na všetky školy. V tom horšom jej to bude trvať roky a školy budú dovtedy bez učebníc.

Ak by sme chceli oznámkovať prvých 100 dní ministerstva školstva od 1 po 5 ako v škole, tak by sme museli skôr začať rozdávať absenčky za neospravedlnené hodiny. Nie je totižto veľmi čo známkovať.

Odborníci bijú na poplach. Slovenské vzdelávanie sa prepadá v komparatívnych porovnaniach s ostatnými krajinami, v rámci ktorých sú však aj tí najlepší nespokojní s výkonmi ich verejného školstva.

INESS v spolupráci s Nadáciou Tatra banky vyhlasujú súťaž o dve štipendiá na medzinárodný Master’s program Philosophy, Politics and Economics.

Služby poskytované v rámci verejného sektora a financované daňami trpia mnohými neduhmi. Majú predispozície k plytvaniu, často sú spájané s korupciou, absentujú u nich ceny, ktoré by reflektovali ich hodnotu vo vzťahu k spotrebiteľom a neexistuje pri nich možnosť kalkulovať zisky a  straty – teda zistiť ich pridanú hodnotu. Skúste odpovedať na otázku, koľko by mal štát prispievať na Národné Divadlo? V neposlednom rade sem patrí aj arbitrárnosť miezd zamestnancov verejného sektora. Inými slovami – tabuľkové platy.

Mediálny opar okolo štrajku učiteľov síce postupne opadol, ale to neplatí pre problémy v školstve. Nevyriešenou otázkou stále ostávajú aj platy učiteľov. Už sme sa pozreli na to, aké dodatočné opatrenia sú potrebné, aby plošné zvyšovanie platov prinieslo žiadané účinky a aj na to ako plošné zvyšovanie platov zlyhalo v zahraničí. Skúsme však nachvíľu opustiť rámce slovenskej diskusie a pozrime sa aj na iné typy zvyšovania platov. Konkrétne na zvyšovanie platov naviazané na výkon.

Verejné politiky a opatrenia od nepamäti trpia problémom (ne)vyhodnocovania ich (ne)efektívnosti. Jednoduché porovnanie stavu pred a po prijatí opatrenia nestačí. Spoločenské javy sú výsledkom pôsobenia množstva premenných a spätne je ťažké empiricky dokázať, že za výsledok vďačíme práve predmetnému opatreniu a nie súhre iných faktorov, ktoré nemajú nič spoločné s aktivitou vlády. 

Existuje množstvo štartovacích bodov odkiaľ začať rozmotávať problémy v školstve. Otázka financií, problémy s obsahom výučby, s vysokým školstvom produkujúcich študentov bez uplatnenia, či nedostatočná reakcia regionálneho školstva na vývoj počtu študentov. Povedzme však, že chceme začať od učiteľov. Tí tvoria základ školstva. Aj tu sa môžeme pozrieť na množstvo faktorov. Napr. ich vekové zloženie. Zamerajme sa však na odmeňovanie učiteľov, ktoré sa stalo v posledných dňoch mediálnou témou číslo jeden.

Spoločnosť a jej fungovanie je komplexný, dynamický systém, kde je veľmi ťažké nájsť kauzálne vlákna medzi príčinou a následkom. Aj preto sú poznatky z tejto oblasti vedeckého poznania často predmetom sporov. Poučiť sa z historicko-spoločenských udalostí je veľmi ťažké a skoro každú takúto udalosť je možné interpretovať podľa vlastného presvedčenia.

Slovenské školstvo má problém. Presnejšie povedané ich má hneď niekoľko a prejavujú sa v rôznych častiach vzdelávacieho procesu. Minimálne jeden problém je s učiteľmi. Aj napriek tomu, že do verejného vzdelávania ako takého nejde až taká malá čiastka, každé deviate euro výdavkov štátu končí v školstve (predovšetkým ak ju nevzťahujeme k HDP, ale k verejným výdavkom), platy učiteľov (alebo aspoň minimálne časti z nich) sú finančne domotivujúce. A to predovšetkým pre mladých, začínajúcich učiteľov a učiteľov z bohatších (a aj drahších) regiónov SR.