Ochladenie obáv o klimatických zmenách

Podľa faktov by do roku 2100 malo dôjsť k otepleniu iba o 1°C. Čistý efekt môže byť v skutočnosti pre našu planétu prínosom.

Zabudnite na klimatický večierok v Dohe, ktorý sa tento mesiac skončil skôr. Katarské teologické diskusie o tajomstvách klimatických dohôd sú nepodstatné. Medzi vedcami sa rozprúdila doteraz najdôležitejšia debata týkajúca sa citlivosti klímy: Aké zvýšenie teploty bude mať na svedomí dvojnásobné zvýšenie produkcie oxidu uhličitého? Medzivládny panel o klimatických zmenách (IPCC) bude mať na budúci rok za úlohu vyjadriť sa k tejto otázke vo svojej piatej hodnotiacej správe.

Bežná verejnosť nie je zasvätená do problematiky IPCC. Rozprával som sa však s niekým, kto tejto téme rozumie: Nic Lewis. Tento úspešný bankár – polodôchodca s výrazným matematickým a fyzikálnym zázemím z mesta Bath v Anglicku vo veľkej miere prispel k štúdiu klimatických zmien.

V roku 2009 spolu s inými spolupracoval na odhalení závažných štatistických chýb, ku ktorým došlo počas teplotného výskumu v Antarktíde. V roku 2011 zasa odhalil, že IPCC nahradil výsledky kľúčovej štúdie Piersa Forstera (Reading University) a Johnathana Greogoryho (Met Office – UK national weather service) z roku 2006 neoprávnenými, sfalšovanými štatistikami, aby tak nadhodnotil malé riziko vysokej klimatickej citlivosti, o ktorej štúdia pojednávala. Lewis zároveň zistil, že IPCC skreslil výsledky ďalšej štúdie, čo IPCC v roku 2011 interpretoval ako tlačovú chybu.

Lewis poukazuje na ostatné predpovede odhadujúce účinky aerosólu (napr. častice síry v dyme z uhlia), podľa ktorých je tento účinok oveľa menší, ako IPCC predpovedá. Takisto miera, v akej je oceán schopný absorbovať skleníkové plyny, je pomerne malá. Inými slovami, dva argumenty, prečo sme svedkami mierneho, pomalého otepľovania, vrcholiaceho v bode, kde svetové teploty nie sú vyššie ako tomu bolo pred šestnástimi rokmi - už ďalej neobstoja.

V skratke: Na základe pozorovaní môžeme odhadovať citlivosť teploty na množstvo oxidu uhličitého. Nemusíme sa vo veľkom spoliehať na neoverené modely.  K celkom presnému odhadu citlivosti klímy dospejeme porovnaním vývoja svetových teplôt za posledných 100 – 150 rokov so zmenou v „radiačnom pôsobení“ (ochladzovacia a výhrevná sila) oxidu uhličitého, aerosólu a ďalších zdrojov, mínus množstvo tepla absorbovaného oceánom.

Teda ak si v konečnom dôsledku vezmeme najlepšie pozorované odhady teplotných zmien v rámci dekád 1871-1880 a 2002-2011 a im prislúchajúce zmeny množstva tepla pohlteného oceánom, prídeme k záveru, že zdvojnásobenie množstva CO2 povedie k otepleniu o 1,6 až 1,7°. To je omnoho menej, než predpokladá aktuálne najlepší odhad IPCC pohybujúci sa na úrovni 3°C.

Lewis je taktiež kritikom nedávno uniknutého návrhu správy vypracovanej IPCC. Samotný IPCC mu z nej zakázal citovať, no Lewis je podrobne zasvätený do tých najlepších odhadov a intervalov spoľahlivosti, ktoré tento návrh ponúka. To, čo povedal, môže rozpútať hotovú búrku.

Pri našich súčasných vedomostiach je takmer isté, že toľko obávaný vysoký teplotný nárast nenastane. Podľa Lewisa, „ak sa budeme držať predpovedí IPCC, ktoré predpokladajú zdvojnásobenie množstva oxidu uhličitého a rovnako aj 30%-ný nárast iných skleníkových plynov do roku 2100, môžeme očakávať ďalší nárast o menej ako 1°C.“

Takáto kumulatívna teplotná zmena o menej ako 2°C do konca tohto storočia tak nespôsobí čistú škodu. V skutočnosti vyvolá čistý prínos, na čom sa v poslednej správe zhodla väčšina vedcov z IPCC. Mierne sa zvýši úhrn zrážok, predĺži sa vegetačné obdobie a ľadovce v Grónsku sa budú roztápať len veľmi pomaly.

Jeden z najlepších posledných výskumov založených na pozorovaniach tiež poukazuje na fakt, že pri zdvojnásobení množstva CO2 sa citlivosť klímy pohybuje na úrovni 1,6°C. Toto číslo vyšlo ako najpravdepodobnejší odhadv pozoruhodej štúdii vypracovanej tento rok Magne Aldrinom a jeho kolegami z Norwegian Computing Center. Michale Ring a Michael Schlesinger z Univerzity v Illinois, ktorí sa opierajú o štatistiky z najdôveryhodnejších teplotných záznamoc, taktiež predpovedajú zvýšenie o 1,6°C.

Vyvstáva teda otázka, či sú si hlavní autori vedeckej správy z IPCC vedomí toho, že zatiaľ najlepšie pozorované výsledky sa ani zďaleka nezhodujú s ich predpoveďami na úrovni 2 – 4,5°C. Bohužiaľ, zrejme nie, nakoľko očividne dochádza k zamieňaniu si tvorby politiky na základe dôkazov s tvorbou dôkazov na základe politiky, ako aj neochote zo strany akademických vedcov pripustiť si fakt, že to, čo zastávali po dlhé roky, bolo nesprávne.

Ako teda mohlo dôjsť k takémuto sporu v otázke citlivosti klímy, ak sú skleníkové účinky CO2 všeobecne známe? Väčšina ľudí si myslí, že hrozba globálneho otepľovania stojí a padá na oxide uhličitom, čo v skutočnosti nie je pravda.

Medzi vedcami vládne malý rozpor v otázke rozsahu oteplenia, ktorý samotný oxid uhličitý môže spôsobiť za predpokladu, že ostatné ukazovatele sú konštantné. Ide o 1,1 – 1,2°C pri zdvojnásobení produkcie od predindustriálneho stupňa. Otepľovanie spôsobené oxidom uhličitým sa ale stáva reálne nebezpečným prostredníctvom spätných odoziev – hlavne v podobe vodnej pary a oblakov, ktoré z nej vznikajú.

Prebieha to nasledovne: Malé oteplenie (spôsobené čímkoľvek) ohrieva more, ktoré následne zvyšuje vlhkosť vzduchu, a tak sa samotná vodná para stáva skleníkovým plynom. Výsledné modelovo simulované zmeny v oblakoch naďalej zvyšujú otepľovanie, a to dvojnásobne, trojnásobne, či viacnásobne.

O tento predpoklad sa opiera každý model, ktorý používa IPCC, ale ani ten najzanietenejší a najhorlivejší vedec by si nedovolil tvrdiť, že toto strojnásobenie je jednoducho fakt. Na začiatok – zvyšovanie množstva vodnej pary možno neprebieha. Nedávna štúdia z Colorado State University prichádza k záveru, že „je nemožné potvrdiť či vyvrátiť údaje o vodnej pare.“ A teda tak, ako povedal jeden fyzik a držiteľ Nobelovej ceny, „ani my samy nevieme, čo je dôsledkom efektu vodnej pary, teda či urýchľuje alebo spomaľuje otepľovanie atmosféry.“

Klimatické modely sú známe tým, že oblaky simulujú veľmi nedokonale. Pripisovaním veľmi silného účinku oblakom na klimatický systém – niektoré ochladzujú Zem buď tienením, alebo prenosom tepla smerom hore a zimy smerom dole počas búrky, iné otepľujú Zem zadržiavaním radiácie – zostáva veľmi pravdepodobné, že tu z vodnej pary nie je žiadna čisto pozitívna spätná väzba.

Ak je tomu v skutočnosti tak, do dnešného dňa by sme mohli pozorovať oteplenie o 0,6°C a naše odpozorované údaje by do konca tohto storočia predpovedali oteplenie o 1,2°C. A to je zhruba hodnota, o ktorej sme hovorili.

Vedci, ktorí sa budúci rok zúčastnia IPCC by si tak mali vybrať, či podporia tvrdenia o nízkej teplotnej zmene so žiadnym čistým negatívnym vplyvom, namiesto zložitých, neoveriteľných počítačových modelov. V mene všetkých tých ľudí, ktorých životy sú zničené privysokými cenami potravín a energií, spôsobenými použitím kukurice na výrobu biopalív a dotáciami obnoviteľných zdrojov bohatými karbónkratmi, nám nezostáva nič iné, iba dúfať, že tak urobia.

Matt Ridley je autorom stĺpčeka Mind and Matter vo Wall Street Journal a písaniu o klimatických problémoch sa venuje už 25 rokov. Jeho rodina prenajíma pôdu na projekt ťažby uhlia v severnom Anglicku, ktorý sa o päť rokov ukončí.

Wall Street Journal, 18. december 2012

Pre INESS preložili Juraj Zamborský a Jana Kostovčáková